V slovenskej politike sa objavujú dlhodobo prípady násilia, ako slovného, tak fyzického. Volebné kampane sú veľmi agresívne, za premiéra Vladimíra Mečiara došlo k únosu syna prezidenta tajnou službou, boli tu podozrenia zo spolupráce štátu s mafiou, potom vražda novinára Jána Kuciaka, teraz atentát na premiéra Roberta Fica. Pritom v nežnej revolúcii bolo hnacou silou na Slovensku hnutie Verejnosť proti násiliu, ktoré ste spoluzakladali, a bol tu dôraz na nenásilie. Prečo sa to zmenilo?

Od nepamäti nesú veľké občianske vzopätia vo svojej DNA aj zárodky svojho konca. V tomto prípade postupnú transformáciu na politické hnutia, strany, inštitúcie, partikulárne sociálne hnutia, nezávislé osobnosti. Ten tam je étos novembra 1989.

V novom šate sme konfrontovaní s duchom národa, ktorý stále trpí resentimentmi na kolaborantskú fašistickú vojnovú Slovenskú republiku, aktivistickým katolíckym klérom, janošíkovskou tradíciou, mindrákom malého, kedysi hlavne vidieckeho národa a hlavne s populistickými vodcovskými elitami. Ale to zase nie je v našom civilizačnom priestore až taká novinka. Mor nacionalizmu je viditeľný, kam sa pozriete. Špecifikom je snáď mladosť slovenskej štátnosti.

Okrúhly stôl v Grasalkovičovom paláci zmarili hrany politiky. Dankovi prekážal najmä Igor Matovič

Naozaj sú resentimenty na vojnovú Slovenskú republiku na Slovensku také živé, že ovplyvňujú dnešok a podobu politiky?

Je to nevybavená minulosť. Ak mám byť osobný: Pochádzam z malého mestečka na Slovensku, a keď nás deportovali do koncentračného tábora v čase „slovenského štátu“, tak tí Židia, čo sa po vojne vrátili domov, a bolo ich naozaj strašne málo, našli prázdny dom. Znamená to, že veľa susedov si rozkradlo, čiže arizovalo, ich majetok a nevrátilo im ho.

Potom prišiel komunizmus, kde síce už neboli židáci, ale kulaci. Nie je tu vyrovnanie sa s minulosťou, Slováci neabsolvovali to, čo Nemci. A je tu stále aj vina veľkej časti katolíckeho kléru. Prezident vojnového „slovenského štátu“ bol kňaz...