Aké ste vnímali vaše zadržanie?

Najskôr som si myslel, že je to nejaký kanadský žart. Potom som pochopil, že nie je. Následne som si myslel, že je to absolútny omyl. Keď som si prečítal to, čo sa mi kladie za vinu, tak som bol v šoku.

Prečo?

Lebo mi to pripadalo absurdné. Uznesenie o obvinení som čítal hneď ráno a hovoril som si, že to nie je možné, a tak ako má ráno zobrali, tak som večer doma. Ukázalo sa, že tých večerov vo väzbe prešlo 565.

Ako prebiehali úvodné dni?

Keď ma vzali do väzby, tak to bolo neprávoplatné rozhodnutie. Mal som pred sebou ešte Najvyšší súd. Veril som, že keď si ma niekto vypočuje a prečíta tie moje argumenty, tak ma Najvyšší súd z väzby pustí. Medzi vzatím do väzby a rozhodnutím Najvyššieho súdu boli tri týždne. Aj to bolo veľmi ťažké, nejako som si zvykal na podmienky, postupne, jednoducho som musel, nič iné mi neostávalo.

Aj samotné rozhodnutie o mojom vzatí do väzby bolo absurdné, okrem výroku, že som vzatý do väzby, sa v celom odôvodnení tohto rozhodnutia neuvádzalo, prečo som bol vzatý do väzby. Toto je fakt overiteľný jednoduchým prečítaním toho rozhodnutia.

Prípad je zas odročený: súdia ho za vydieranie, na rováši má aj falšovanie zmeniek. Exsiskár je stále na úteku

A čo bolo po rozhodnutí Najvyššieho súdu?

To bol šok. Ja som taký typ človeka, že som vedel, aké je to absurdné, a tak som podal onedlho prvú žiadosť o prepustenie. V snahe dostať sa von z väzby som vydržal 18 a pol mesiaca. Takže som to točil dookola, žiadosti o prepustenie z väzby. Veril som, že sa z väzby dostanem.

Absolútne zle som znášal prvé predĺženie väzby. To bolo neuveriteľné a nedôvodné. Práve predlžovanie väzby sa používa na zlomenie ľudí. Mať vidinu, že sa dostanete z väzby von, a niekto vám dá ďalších sedem mesiacov, je jedno z najťažších období. A potom som už žil životom zo dňa na deň.

Verili ste, že sa dostanete na slobodu?

Určite.

Tušili ste, za akých okolností a kedy?