Počet ukladaných alternatívnych trestov sa výrazne zvýšil. Prispela k tomu zmena trestnej politiky štátu, zmena trestných kódexov, ale aj komunikácia so sudcami. Aj keď možnosť ukladania alternatívnych trestov tu bola aj doteraz, veľmi sa nevyužívali, pretože sudcovia evidovali rôzne administratívne prekážky. Rovnako k nim bola slabá osveta, preto nastavil rezort spravodlivosti veľmi intenzívnu komunikáciu s jednotlivými kolégiami súdov. V rozhovore pre TASR to uviedol minister spravodlivosti Boris Susko.
„Otázka ukladania alternatívnych trestov bola jednou zo základných tém na diskusiu s predsedami trestných kolégií. Diskutovali sme, čo im bráni ukladať takéto tresty, prečo ich doteraz neukladali a v zásade stačila veľmi jednoduchá komunikácia na to, aby sa počet ukladania takýchto alternatívnych trestov zvýšil,“ poznamenal Susko.
Ak sa alternatívnym trestom zabezpečí potrestanie páchateľa, ale aj to, že sa mu nepretrhnú rodinné a pracovné väzby, je podľa Suska tento trest lepší nielen pre páchateľa, ale aj pre štát než trest odňatia slobody. „Keď niekoho zavriete do väzenia na päť rokov, tak sa mu pretrhnú všetky sociálne, pracovné a rodinné väzby, dostáva sa do predĺženia a potom, aj keď vyjde z výkonu trestu odňatia slobody, má problém splácať dlhy, platiť výživné na deti či zapojiť sa naspäť do spoločnosti,“ demonštroval Susko.
Alternatívne trestanie podľa ministra nie je len o tom, aby sa menej „drasticky“ postihovali páchatelia, ale aj o tom, aby sa týmto páchateľom vytvorilo také prostredie, aby nezaťažili štát. „Jeden väzeň za rok stojí štát okolo 30-tisíc eur, čiže na jednej strane, aby sa finančne neefektívne nezaťažil štát, teda všetci občania, ktorí sa na to skladajú, ale aby si ten človek dokázal sám zarobiť,“ rozvinul Susko. Na výkon trestu povinnej práce disponuje rezort spravodlivosti 80 novými poskytovateľmi. Ide predovšetkým o cirkev alebo charitu.
ôležitá je však podľa Suska aj otázka náhrady škody poškodenému, ktorú aktuálne riešia v novele zákona o probácii a mediácii a ktorou chcú nastaviť, aby sa mohol páchateľ v určitých prípadoch dohodnúť s poškodeným na náhrade škody, čo je jednou zo skutočností v rámci zásad ukladania trestu, ktorú súd zohľadňuje pri výške ukladania trestu.