Je to už dvadsať rokov, čo som sa spoznal s Jánom Lašákom – hokejovým kolegom a neskôr blízkym kamarátom. Bolo to v reprezentačnom výbere do 19 rokov, ktorý absolvoval turné v Kanade. Tam sme sa prvýkrát stretli a dali nás spolu do kanadskej rodiny, kde sme mesiac bývali.

Tých pár týždňov bolo dostatočných na to, aby sme sa dobre spoznali a vzniklo medzi nami puto. To sa neskôr obnovilo aj pri najväčšom úspechu slovenského hokeja, zisku titulu majstrov sveta v Göteborgu, aj pri ďalších šampionátoch v rokoch 2003 až 2006.

​

Po nich sme s „Lašom“ pravidelne absolvovali letnú dovolenku pri Domaši, kam nás pozýval spoločný známy do svojho penziónu. Udiali sa tam desiatky veselých príhod.

Napríklad: v rámci letnej prípravy sme si išli spolu zabehať. Ako sme po pár minútach míňali bufet so skupinkou dovolenkárov v povznesenej nálade, niekto zakričal: „Aha, Lašák so Staňom!“ Tak si nás odchytili, vtiahli nás do svojho sveta zábavy, museli sme si s nimi vypiť a bolo po tréningu.

Keďže Janko bol už vtedy ženatý, tak sme na seba hádzali vodu z nádrže tak, akoby sme absolvovali dlhý a náročný bežecký tréning. Plán nám vyšiel.

Časy letných dovoleniek sa skončili po tom, ako sme dospeli – Janko mal už väčšie deti, ja som začal pôsobiť v zahraničí a času už bolo málo. Teraz sa naše cesty opäť skrížia, no už nie v úlohe hráčov – reprezentantov, ale trénerov.

Podieľam sa na reštarte slovenského hokeja, dostal som na starosť brankárov, aby sa zlepšila výchova talentov aj v tejto oblasti. A tým, že Lašo súhlasil s ponukou Miroslava Šatana, sa naše hokejové cesty s Lašom skrížia po dlhých rokoch opäť.