Hovorí sa, že dobrý šampionát je ten, ktorý ukončí mužstvo víťazstvom v poslednom zápase. Platí to najmä pre finále, pre súboj o tretie miesto a čiastočne aj pre nepostupujúce tímy.
Slovenskej hokejovej reprezentácii to po stretnutí s Bieloruskom podarilo. Síce sa opäť nevyhla herným výpadkom, ktoré ju prenasledovali počas celých majstrovstiev sveta.
No po kanonáde v závere stretnutia, keď Slováci otočili štyrmi gólmi v priebehu necelých deviatich minút skončili hokejisti šampionát s úsmevom na tvárach pri počúvaní tónov slovenskej hymny.
A aj keď sa národnému tímu nepodarilo splniť základný cieľ a v jeho hre sa objavilo množstvo nedostatkov, pri spomienke na vlaňajšie podujatie v nemeckom Kolíne je nutné povedať, že seniorský tím urobil výrazný krok vpred.
Reči o tom, že generálny manažér Miroslav Šatan a tréner Craig Ramsay žiadnu zmenu nepriniesli sú klamstvom a tie pozitívne zmeny nevidí len ten, ktorých ich neuvidí nikdy.
Zmena prvá: slovenskí hokejisti sa po dlhých rokoch tešia na reprezentačné akcie a obliecť si dres s dvojkrížom na prsiach nevnímajú ako povinnosť, ale je to pre nich pocta.
Zmena druhá: národný tím funguje v normálnom režime: neriešia sa hádky na lavičke, hráči zverejňujúci statusy na sociálnych sieťach alebo nedostatok hokejok či výživových doplnkov.
Zmena tretia: v žiadnom so siedmich odohratých zápasov v Kodani Slováci výsledkovo „nevybuchli“. Neopakovali sa kolapsy z predchádzajúcich dvoch turnajov (2016 proti Nemecku 1:5, Kanade a Fínsku 0:5 a v roku 2017 „tenisový“ víkend proti Rusku a USA so skóre 1:6, 0:6. Aj keď v mnohých fázach zápasov Slováci herne zaostávali, celkový dojem po šampionáte dáva nádej, že reprezentačný tím sa vybral správnym smerom.
Konečným 9. miestom zopakujú slovenskí hokejisti výsledok z majstrovstiev sveta v rokoch 2014, 2015 a 2016 čo môže budiť dojem, že sa nič prevratné s mužstvom nestalo.
Podobne ako na olympiáde v Pjongčangu, kde nám gól chýbal na priamy postup do štvrťfinále, aj teraz nás od postupu delilo veľmi málo. Presne desať sekúnd.