Teraz skutočne nejde o to, že sme mali udržať víťazstvo nad Čechmi (9 sekúnd!), alebo doraziť Švédov v tretej tretine (tak dva, tri góly, respektíve jeden určite sme mali na hokejkách).
Hra nášho tímu na dánskych majstrovstvách nám ukázala dve tváre slovenského hokeja a dve doteraz nepomenované pravdy. Začnime tou zlou tvárou.
Nazvime ju „zamrznutá hlava“. Najmä v súbojoch s papierovo slabšími súpermi (a počítajme tam aj Švajčiarov), teda v zápasoch, kde sa tak akosi predpokladá, že vyhráme, sme mali celé dlhé úseky, kedy sa na to pomaly nedalo pozerať. Okrem gólmanov, to fakt nebol výkon reprezentácie krajiny, kde je hokej číslo 1. Ani náhodou.
Toto sa nám síce stávalo aj v minulosti, ale nikdy nie v takto silnom prevedení. Kedy aj lídri mužstva kopia chybu na chybu a nikto nevie, čo vlastne má robiť. Naozaj akoby „zamrznuté hlavy“.
Lepšiu stránku (a predviedli ju tí istí hokejisti) by som vyjadril vetou: „Ešte stále ten hokej vieme hrať“. A vieme ho hrať tak, že na celú jednu tretinu zápasu zatlačíme aj špičkových Švédov. Nie iba vo fáze, kedy sa uvoľnili, lebo si mysleli, že je to už OK, ale aj potom, keď oba tímy bojovali o víťazný gól. Čiže v priamom súboji „kto z koho“. Vyhrávané osobné súboje, rýchlosť korčuľovania, kombinácie ... všetko ako naolejovaný stroj.
Výsledkom hry týchto dvoch tvárí je 11 bodov, koniec pred štvrťfinále a cesta domov. A množstvo otázok, na ktoré musíme hľadať odpoveď. Ale priznajme si – sú to lepšie otázky, ako tie, ktoré nás trápili po predchádzajúcich majstrovstvách sveta v Nemecku. Pretože tam to bolo fiasko.
A teraz prvá nepomenovaná, alebo v lepšom prípade málo spomínaná pravda. Pamätáte sa, koľko kriku sa spustilo po prvej nominácii na zimnú olympiádu? Mnohým tam chýbali hokejisti Slovana Bratislava a mnohí sa navážali do Ramsayho a Šatana, že odpísali naše hviezdy z KHL. Ktorá naša „hviezda“ z káháelkového Slovana zažiarila pred dvoma rokmi v Nemecku? Ktorá pomohla teraz v Dánsku?
Namiesto toho sme videli očakávaný výkon Jurča, Sekeru a starého harcovníka Nagya. Vynikajúcich gólmanov. Predpokladaný výkon našich hokejistov, ktorí sa živia v Česku. A s úžasom sledovali, čo dokáže také popradské trio z tej vysmievanej Tipsport ligy, alebo drobný Krištof z Nitry. Čiže hokejisti, ktorí by sa – nebyť Ramsayho a Šatana - do reprezentácie takmer s istotou nedostali.
Tá nevyslovovaná pravda je teda nasledovná a má dve časti. 1. V našej Tipsport lige vieme nájsť aj hokejistov, ktorí sa vedia pobiť na medzinárodnej scéne. 2. Prínos účinkovania Slovana Bratislava v KHL pre náš hokej ako taký je mizivý, respektíve takmer žiadny. Okrem toho, že špičkové tímy KHL vždy naplnia bratislavský hokejový stánok, kde spravidla „vyklepú“ domácich je pri pomere Cena/Výkon, alebo ak chcete modernejšie Hodnota za peniaze, je celonárodný prínos hokejového Slovana blízky nule.
Druhá nie často spomínaná pravda je, že koučing nášho reprezentačného výberu v posledných rokoch neexistoval. Viem, že to nie je príjemné poznanie, ale ktorého z našich posledných 3-4 trénerov by ste vedeli porovnať s Craigom Ramsayom?
Filca? Ten mal k dispozícii najväčšiu silu, akou kedy slovenský hokej disponoval a – áno, nepokazil to. Hanlona? Toho nerešpektoval nikto – na ihrisku, ani na zväze a tiež mal super mančaft, ktorý vyhorel. Vůjtka? OK – ten mal rešpekt a vedel nasadiť stratégiu, že sme hrali na to, na čo sme mali a bola z toho medaila. Cígera? Ten odišiel nejako divne urazený.
Podstatné ale je, že ani jeden z týchto trénerov by dnes v roku 2018 nedokázal zostaviť mančaft, aký zostavili Ramsay a Šatan. Neodvážili by sa to urobiť. Nesiahli by tak hlboko do Tipsport ligy a opreli by sa oveľa viac o „overený“ Slovan a nejakých chlapcov, čo sa niekde pretĺkajú v AHL a podobne. Som si tým istý a bolo by to tak, aj keď dnes sa to overiť už nedá.
Graig Ramsay a Miro Šatan, ktorí prvý krát v modernej histórii slovenského hokeja zostavovali reprezentačný mančaft nielen bez megahviezd, ale najmä bez toho, aby im do toho niekto kecal, telefonoval a doporučoval, nám ukázali ako sa koučuje reprezentácia.
Ešte to nebolo bez chýb, ešte tam pôsobila tá „zamrznutá hlava“, ale ukázalo sa, že vieme hrať dobrý hokej. A ukázalo sa, že keď hráči veria svojim lídrom, keď vidia, že ak ich budú poslúchať, pomôžu nielen tímu, ale aj sami sebe, tak sa vedia predviesť aj naozaj v dobrom svetle.
Dúfajme že na budúci rok v Bratislave a Košiciach to bude lepšie. Pretože teraz po Kodani už vieme, že hokej stále vieme hrať. A keď všetko funguje, vieme ho hrať aj veľmi dobre.
Autor je riaditeľ PR agentúry Dynamic Relations.