Máte zlato. Kedy ste začali tušiť, že práve vy môžete získať pre Slovensko prvú medailu z halových ME?
- Po kvalifikácii som vedel, že môžem pomýšľať na medailu. Pred hlavnou súťažou som sa na rozcvičke cítil veľmi dobre, hodil som už vtedy vyše 21 metrov a začal som si veriť. Už prvým pokusom som si chcel zabezpečiť cenný kov a vystrašiť súperov. Podarilo sa mi to.
Zaregistrovali súperi váš výkon v prvom pokuse?
- Určite si ma všímali a môj výkon im nedodal sebadôveru. Najväčší favorit, Dán Olsen vedel, že musí podať nadpriemerný výkon, aby ma prekonal.
Zmenili ste pred týmto šampionátom spôsob prípravy oproti minulým vrcholným podujatiam?
- Boli veľké zmeny čo sa týka tréningu aj samotného prístupu k nemu. Tento rok sme veľa dreli, aby sme dosiahli takýto úspech. Absolvovali sme viac sústredení. Boli sme aj na Tenerife. V takýchto teplých podmienkach sme predtým neboli. Tam som sa naštartoval. Trénoval som trikrát denne.
Prejavil sa tvrdý tréning aj na vašej hmotnosti?
- Schudol som 15 kíl. Ale to bolo cielené. Cítim sa lepšie, keď som ľahší. Nie som silový atlét. Musel som ťažiť z toho, v čom som dobrý: rýchlosť, technika a dynamika. Išiel som cestou, ktorá mi vyhovuje a vyšlo mi to.
Tento rok ste absolvovali iba jedny preteky. Bol to zámer?
- Mal som v pláne tri štarty. Prvý som odmietol pre nádchu. Do Budapešti som išiel z plného tréningu a splnil som limit na tieto ME. Slovenský šampionát som vynechal preto, lebo som pociťoval bolesť v zápästí. Teraz tiež cítim trochu bolesť, ďalšie preteky by som tiež nemohol absolvovať.
Spomínate si, že by niekto hodil až v piatich pokusoch za 21-metrovú hranicu?
- Takáto séria, čo sa mne podarila, už desať a možno aj viac rokov na šampionáte nebola. Aj keď víťazi mali lepší výkon ako ja, ale päťkrát hodiť vyše 21 metrov, to sa len tak niekomu nepodarí.
Posledné dva roky trénujete so svojím švagrom Milanom Haborákom. Spolupráca je pravdepodobne dobrá...
- Samozrejme, rozumieme si. Sme spolu každý deň, čo je pre mňa výhoda. S predchádzajúcimi trénermi som bol dva- až trikrát do mesiaca, čo je málo.
Splnili ste si sen. Čo budete teraz čakať od svetového šampionátu, prípadne olympijských hier?
- Olympiáda ma veľmi láka. Ale teším sa aj na budúcoročné majstrovstvá sveta v Japonsku. Aj vďaka tejto zlatej medaile budem mať lepšiu pozíciu, čo sa týka prostriedkov na prípravu. Dúfam, že nás niekto finančne podporí a budeme môcť vycestovať na dlhšie sústredenie napríklad opäť na Tenerife. Myslím si, že môžem byť ešte lepší.
Má Slovenský atletický výbor za váš veľký výkon pripravenú aj veľkú odmenu?
- Môj tréner sa pýtal pred šampionátom, čo bude s odmenami. Odmeny budú za umiestnenie do tretieho miesta. Potvrdili mi to aj po pretekoch. Niečo mám sľúbené aj z môjho klubu v Banskej Bystrici. V stredu sa o tom definitívne rozhodne.
V roku 2002 ste boli pozitívne testovaný. Neobávate sa toho, že budete teraz pod tlakom dopingových kontrolórov?
- Ja som bol testovaný už aj mimo pretekov. Chodia za mnou dopingoví komisári i domov. Mal som jednu aj v príprave. Nemám problém nikomu otvoriť dvere a nechať sa skontrolovať. Už po samotnej Viedni som mal zhruba 20 dopingových testov. Všetky dopadli dobre. Po každom mám však trochu obavy, lebo nie som si vedomý, že som niečo užil pred štyrmi rokmi, tak mám vždy trochu strach, či všetko dobre dopadne.
Bol po dvojročnom dištanci návrat náročný?
- Po tých dvoch rokoch som sa musel odznova učiť pretekať. Mal som s tým problém aj na olympiáde v Aténach, kde by som tiež mohol hodiť za 21-metrovú hranicu. Teraz dúfam, že už je všetko v poriadku a môžem naplno pokračovať vo svojej kariére.