Keď Lukáš Pollert na olympiáde v Barcelone vyhral zlato, nespôsobil tým len radosť českých fanúšikov. Naštartoval tým aj príbeh firmy Vajda group, ktorá sa s trochou zveličenia dá nazvať slovenským snom. Dvaja bratia urobili za požičané peniaze rozprávkový biznis.

Keď bývalí slovenskí slalomári Marcel a René Vajda v roku 1990 rozmýšľali čo ďalej, rozhodli sa skúsiť vyrábať vlastné pretekárske lode. Za dvadsať rokov sa im podarilo vybudovať svetoznámu firmu s miliónovými obratmi a v ich lodiach jazdia dve tretiny svetovej vodácke špičky. Patrí k nim napríklad Michal Martikán alebo Jaroslav Volf s Ondřejom Štěpánkom.

Peniaze na rozjazd podnikania si požičali u otca a vzápätí v garáži vyrobili prvé modely. Prvé olympijské zlato vyhrané v ich lodi získal Lukáš Pollert v Barcelone. Na rovnakom kanáli pridal striebro aj deblkajak Miroslav Šimek-Jiří Rohan a razom bolo zamiesené na úspech.

Pre server IHNED.cz exkluzívne odpovedal starší z bratov, Marcel Vajda.

Kde sa vzal nápad vyrábať vlastné lode?

S bratom sme jazdili vodný slalom a v tej dobe sme sa naučili stavať lode, pretože v tej dobe to inak nešlo, zo zahraničia sa sem kvalitné lode nedostali. To boli 80. roky. Potom prišla revolúcia a hovorím bratovi: "Poďme robiť niečo normálne." On v tej dobe učil na škole a všetci stále chceli lode. Výrobcov moc nebolo, tak sme do toho išli.

Aké boli začiatky?

V zahraničí sme kúpili materiál na dve lode za peniaze, ktoré sme si požičali u otca. Tie dve lode vôbec nevyšli, proste katastrofa. Tak sme museli znovu za otcom, všetko vysvetľovať a nakoniec nám požičal na ďalšie dve lode. Poučili sme sa z chýb a postavili sme prvé dva kajaky.

To bolo v čase, keď Lukáš Pollert vyhral s vašou loďou olympiádu v Barcelone?

Áno, ešte pred Barcelonou sme s ním začali spolupracovať. V tej dobe sme boli prví alebo druhí na svete, ktorí vyrábali lode tzv sendvičovou technológiou. Tá je založená na karbóne spracovávanom pomocou vákua a vďaka tomu boli lode tvrdé a ľahké.

Lukáš potom vyhral olympiádu, čo sme nečakali, a Šimek s Rohanom boli druhí. To bol zlomový bod.

To vás uživila len výroba lodí?

Zo začiatku to nešlo, tak sme robili rôzne iné zákazky. Trebárs nárazníky a blatníky na kamióny pre Mercedes. K tomu sme robili lode a bolo to tak päťdesiat na päťdesiat.

Postupne sme sa začali orientovať len na lode a začali sme budovať našu značku. K tej sme postupom času pridali výrobu víriviek, pretože k športu patrí aj relax. Dnes vyrábame asi 70 percent lodí a 30 percent výroby sú vírivky.

Ako sa lode vyrábajú? Ručne, alebo strojovo?

Na lodi je veľa ručnej práce. Keď chcete vyrobiť loď pre vrcholový šport, tak ju musíte vyrobiť na mieru. Je na tom veľa ručnej práce, ale pomáha nám technológia. Tá je mimochodom rovnaká ako u Formule 1, akurát tam sa používajú iné vrstvy.

Takže vy si odoberiete miery daného pretekára a vyrobíte mu ju na telo?

Áno. My nerobíme lode na sklad. Na loď sa čaká zhruba tri mesiace. Každý má totiž iné požiadavky na dizajn, vyváženie, apod

Na koľko vyjde taká loď?

Pohybuje sa to od 2 000 do 13 000 euro. Rolu hrá veľkosť a individuálne požiadavky. Najdrahšia je K4 s rôznymi nadštandardmi. Normálny kajak sa pohybuje medzi dvoma až štyrmi tisíckami.


V Londýne zaisťujete servis pre pretekárov. Je to už druhýkrát, čo si vás usporiadatelia vybrali, čím si vysvetľujete taký úspech?

Z pretekárskeho poľa bolo asi 65% našich lodí. Navyše londýnsky kanál má ostré prekážky, takže sme opravovali od rána do večera.

Ostatné firmy sa tam nijako nepretrhli, z čoho sme neboli nadšení, pretože sme museli servisovať aj tie zvyšné lode. Naše lode sme uprednostňovali, ale dostalo sa na všetkých.

Podporujete nejako slovenských a českých pretekárov?

Áno, vybraným športovcom, ktorí sú súčasťou tzv Vajda teamu, vyrábame každú sezónu novú loď, tú im zadarmo prepožičiame a po sezóne ju predáme ako použitú. Na to už sa trasú niektoré kluby, trebárs na loď po Petrovi Kauzerovi by sa mohla robiť dražba. A potom samozrejme servis na pretekoch, vieme zabezpečiť aj dopravu lode alebo lode prednostne vyrábame.

Trebárs teraz pred olympiádou Štěpánce Hilgertové v lietadle poškodili loď a ona preplakala noc. Cez víkend sme museli vyrobiť novú. Síce s odretými ušami, ale zvládli sme to. Nakoniec bola ešte o 200 g ľahšia a chválila si ju viac ako tú predchádzajúcu.

Aké boli najväčšie pretekárske úspechy vás a brata?

Dobre sme sa umiestňovali na majstrovstvách Slovenska alebo Československa. Brat bol aj v reprezentácii, ale nemohli sme cestovať za hranice, takže sme jazdili to, čo bolo k dispozícii v rámci východného bloku. Na Tatranskom medzinárodnom slalome som bol tuším najlepšie na štvrtom mieste.

A vy sám ešte občas zasadnete do lode?

Áno, chodím si pravidelne zamakať.