Je prvým Slovákom so skúsenosťami z NHL, ktorý sa postaví na lavičku hokejovej reprezentácie. Kľúčovou úlohou pre Zdena Cígera bude upokojiť názorové nezhody medzi elitnými hráčmi a vedením nášho zväzu. „Musím to dať celé dokopy,“ tvrdí pre HN.

Stali ste sa ôsmym trénerom národného tímu v ére samostatnosti Slovenska. Čo pre vás tento post znamená?

V prvom rade je to veľká výzva, aj keď v súčasnej nepokojnej situácii je to dosť nevďačná úloha. Ale takáto ponuka sa jednoducho neodmieta, takže ponuku na funkciu reprezentačného trénera som bez váhania prijal.

Väčšina elitných hráčov ako Hossa, Chára či Gáborík odmieta vedenie zväzu, vy ste sa stávate jeho zamestnancom. Prečo ste to v takejto nepriaznivej situácii zobrali?

Aby som ju upokojil. Budem sa snažiť, aby sa medzi oboma stranami urobili nejaké kompromisy. Ten hokej musí ísť ďalej – už teraz je v dosť zlom stave a nemôžeme ho potápať takýmito spormi. Treba komunikovať, hľadať spôsob na nápravu a pozitíva.

Neobávate sa odmietania reprezentačných pozvánok zo strany hokejistov?

Jednou z kľúčových úloh na začiatku môjho pôsobenia je práve dať to celé dokopy. Presvedčiť hráčov, že za Slovensko nehrajú pre Nemečka, ale pre fanúšikov. A či sa obávam? Je to dosť ťažká situácia. Asi je to môj osud, že idem trénovať do podmienok, ktoré nie sú ideálne. Urobím maximum pre urovnanie vzťahov a preto, aby Slovensko hralo dobrý hokej.

Prijali by ste post trénera Slovenska aj v prípade, ak by sa Richard Lintner nestal riaditeľom extraligy?

Ja som vôbec nebral do úvahy nejaké bojkoty hráčov ani to, že sa Rišo Lintner stal riaditeľom extraligy – ponuku by som prijal tak či tak. No musím povedať, že pre pokojnejšiu situáciu je dobré, že Rišo sa stal šéfom najvyššej súťaže. Bude len na prospech nášho hokeja, ak aj ďalší úspešní reprezentanti začnú pracovať v jeho prospech.

V reprezentácii ste boli asistentom trénera Júliusa Šuplera na majstrovstvách sveta v Moskve 2007. Čo vám z tejto práce najviac utkvelo v pamäti?

Narazil som vtedy na situáciu, kde som nebol spokojný s tým, ako sa rozhodovalo o konečnej nominácii na šampionát. Zasahovalo do nej príliš veľa ľudí a verím, že teraz to tak nebude. Nemám problém si vypočuť názory a rady iných, no tá zodpovednosť bude na mne. Určite to nebude jednoduché.

Čiže nedovolíte, aby vám niekto z vedenia hokejového zväzu zasahoval do práce?

Keď človek nadstavuje svoju hlavu, tak by mal mať aj hlavné slovo pri dôležitých rozhodnutiach – v otázkach nominácie a taktiky. Inak to nemá význam. Po hlave si skákať nenechám. Keď ma niekto bude ťahať za špagátiky a ja budem len bábkou, ktorá musí počúvať, potom tam môže stáť niekto iný.

V Slovane sa vám viackrát stalo, že ste pre nezhody s vedením dali okamžitú výpoveď. Môže sa to prihodiť aj pri reprezentácii?

V národnom tíme je situácia trochu iná ako v extraligovom klube. Je tam omnoho väčšia zodpovednosť. Ja sa snažím robiť kompromisy a určite nie som tvrdohlavý za každú cenu. Nemám problém prijať nejakú radu. No keď už je toho veľa a zbytočne sa do toho zasahuje, tak to naruší celú prácu a dolieha to na celé mužstvo. A to sa väčšinou nekončí dobre.

Škvrnou na vašom vymenovaní za kouča národného tímu je, že nemáte najvyššiu trénerskú licenciu. Zmeníte to a začnete študovať?

Pokúšal som sa o to v minulosti, no narazil som na ľudí, ktorí mi v tejto otázke nevychádzali v ústrety. Budeme o tom ešte hovoriť na zväze a túto otázku určite budeme riešiť. Uvidíme, či sa nájde nejaký spôsob.

Kariéru ste ukončili už pred desiatimi rokmi. Prečo ste za ten čas nepracovali na získaní trénerského vzdelania?

Ako som spomínal, narazil som na problémy. Robil som hokej celý život. Ak nevytvoríme pre známych a úspešných hokejistov, napríklad reprezentantov či tých, čo pôsobili v NHL, nejaký systém rýchlejšieho získania licencie, bude pre mňa veľmi ťažké sa k nej dostať.

Posledné štyri roky sa venujete deťom vo vašej akadémii v Bratislave. Budete stíhať trénovať spoločne našu hokejovú elitu a aj talentovanú mládež?

Určite sa tejto svojej aktivity nevzdám. Dostal som nedávno ponuku viesť Slovan v KHL, ale tú som pre časovú náročnosť odmietol. To by išlo na úkor detí v akadémii a aj mojej rodiny. Úloha reprezentačného trénera je špecifická – nie je to dennodenná práca ako v klube. Bude sa to dať skĺbiť, keďže počas sezóny nie je veľa reprezentačných akcií.

Od teroristického útoku na newyorské dvojičky máte strach z lietania, no v národnom tíme sa tomuto prostriedku a niekedy aj ďalekým letom nevyhnete.

Už to beriem trochu inak ako v minulosti. Nebudem si sadať do lietadla často. Spomienky na nepríjemné udalosti vo mne stále sú a stále nemám z lietania dobrý pocit. No aby som išiel napríklad na májové majstrovstvá sveta do Moskvy vlakom, to nehrozí.