Garáž Petra Zánického v jeho dome neďaleko od Žiliny je zároveň aj malým súkromným múzeom. Na stene sú tu spoločné fotografie so Saganom, štartové čísla, dresy, staré bicykle.

V úlohe kouča bol Zánický s mladým Saganom nielen na svetových šampionátoch horských bicyklov a cyklokrosárov, ale neskôr aj na olympiáde v Riu 2016. Spolu absolvovali exotické cesty a v kontakte zostávajú aj naďalej.

​Keď sa povie Peter Sagan, čo sa vám najskôr vybaví?

Moja trénerská mladosť.

A ďalej?

Veľa zážitkov a to, koľko sme toho spolu precestovali. Boli sme na sústredení pod Mount Everestom, na majstrovstvách sveta v Austrálii, na olympiáde v Riu.

Spomeniete si aj na vaše prvé stretnutie?

Neviem, či bolo úplne prvé, ale organizovali sme preteky v Žiline. Peter tam prišiel v teplákoch, snáď aj bez prilby ...

Koho by napadlo, že raz to bude trojnásobný majster sveta, však?

Hovoril mi vtedy, že sa na preteky ide len pozrieť, že bude futbalistom. Aj neskôr to tvrdil. Ale keď na bicykli jazdil jeho starší brat Juraj, nakoniec sa rozhodol, že tiež bude robiť cyklistiku. Čo bolo len dobre.

Vo futbale by to podľa vás príliš ďaleko nedotiahol?

Zrejme nie. Pamätám si, že keď sme hrali futbal počas sústredenia, tak hrozne kopal. Bol to taký drevorubač na ihrisku. Musel som si dávať pozor, aby som nedostal koňara, pokiaľ hral proti mne. Aj preto som si ho radšej vyberal do svojho tímu. (Smeje sa)

Aký iný šport mu išiel?

Napríklad zimný triatlon, čo je beh, bežky a horský bicykel. V ňom bol aj majstrom Slovenska. Bežeckú techniku ​​síce moc dobrú nemal, ale dokázal ju nahradiť svojou výkonnosťou.

Kedy ste si prvýkrát povedali: v tom chalanovi niečo je?

Na lokálnych pretekoch v Makove, kde zhodou okolností pretekal aj jeho otec Ľubo Sagan. Išla sa tam časovka do kopca, bola tma, hmla. A Peter vyhral. Hovoril som si, že sa rozhodcovia museli pomýliť.

Lenže oni sa nezmýlili.

Nie. Druhý deň sa išlo ešte cross-country a Peter bol zasa vpredu. Vtedy som zbystril a povedal som si: Ten chlapec má drajv.

Aký bol povahovo?

Iný ako ostatní pretekári. Paradoxne nebral cyklistiku tak vážne.

Čo mu mohlo aj pomôcť.

To je pravda. Že nebol na cyklistiku toľko sústredený, mu mnohokrát pomohlo. Tlak, ktorý je na neho v posledných rokoch, je priamo obrovský. Prospievalo mu, keď sme sa išli spolu prejsť pred Tour alebo pred majstrovstvami sveta. Dokázal ten tlak vyventilovať tým, že sme sa bavili o obyčajných veciach.

Stále je taký?

Áno. Keď diskutujeme s jeho bratom Jurajom, je to o pretekoch a o cyklistike, zatiaľ čo s Petrom sú to hlavne iné veci.

Aké?

Najčastejšie o Petrovom synovi...