Na Slovensku nakoniec predsa len skončia tri zlaté medaily z Hier XXVIII. olympiády v Aténach. Najcennejší kov však nebude dodatočne visieť na krku Michala Martikána, ktorého rozhodcovia obrali o zaslúžený triumf, ale do Komárna ho privezie vodný pólista István Gergely. Najúspešnejší z osmičky slovenských olympijských "legionárov" vo farbách iných krajín sa v nedeľu na plaveckom štadióne v Maroussi v maďarskej reprezentácii dočkal životného sna, o ktorom by nemohol ani snívať v čiapke rodného Slovenska. Na olympijskom turnaji odchytal za úspešných obhajcov zlata zo Sydney jeden zápas a do bazéne skočil iba dvakrát -- v dueli s Kazachstanom a po skončení finále so Srbskom a Čiernou Horou, aby sa pridal k oslave triumfu. "Ťažko hneď nájsť slová na vyjadrenie toho, čo cítim. Určite je to splnenie môjho životného sna. Ale asi na to prídem až o pár rokov, že aký je to pocit byť olympijským víťazom." Odkedy rodák z Dunajskej Stredy "prestúpil" k južným susedom zbieral jeden vavrín za druhým. "Za rok je to celkom slušný úspech. Vyhrali sme majstrovstvá sveta, euroligu, svetovú ligu i olympiádu," chválil sa Gergely, aj keď na druhej strane priznal: "Na lavičke sa všetko prežíva oveľa ťažšie ako v bazéne a ja mám pocit, že som počas týchto dvoch týždňov zostarol najmenej o päť-šesť rokov." Najmä vo finále to vyzeralo, že Maďari, ktorí dovtedy nestratili na turnaji ani bod, ťahajú za kratší koniec. "Každý mal na mieste svoje srdce a všetci sme bojovali ako sa patrí, či vo vode alebo na lavičke. Aj keď nám Srbi na začiatku odišli o tri góly a neskôr ešte raz o dva, ale nám sa vždy podarilo vyrovnať a nakoniec sme jediný raz v zápase viedli, no znamenalo to nakoniec víťazstvo. Tak treba hrať," zdôraznil dvojmetrový gólman.