Ak by to bolo bývalo za inej situácie, nedeľňajšiu prehru slovenských hokejistov by bolo možné nazvať aj zápasom nevyužitých okolností. Rusi hrali evidentne po emočnom vybití sa v sobotňajšom šlágri olympijského turnaja proti USA. Triafali žŕdky, skvele chytal Ján Laco, tretí brankár v slovenskej hierarchii. A pod tlakom záverečnej tretiny (15:2 na strely) Rusi zahadzovali šance aj sami.
Slovenský tím podal, aj s kopcom šťastia, kvalitný defenzívny výkon a keď hráči postupom času nestačili pokrývať súperove hviezdy, obetavo sa hádzali do striel. "Konečne sme odohrali dobrý zápas. Bojovali sme, získali sme bod a škoda, že sme nedali gól. Je dobré, že sme si proti takémuto silnému súperovi vypracovali aj šance, na druhej strane treba povedať, že aj súper mal veľa šancí a vynikajúci Jano Laco to všetko zneškodnil," vyhlásil Michel Miklík.
Aj jeho tímu chýbal v zakončení kus šťastia, aj keď sa k nemu zhruba od polovice druhej tretiny dostával sporadicky. Práve ofenzíva zostala kameňom úrazu mužstva, ktoré bolo v základnej fáze celkovo veľkým sklamaním. Zakončenie až na výnimky veľmi slabé, nápaditosti tiež málo, moment prekvapenia minimálny, dôraz pred bránkoviskami ani netreba riešiť, lebo tam sa útočníci prakticky nedostávali. "Základom úspechu dnešného hokeja je obrana. A na tej chcem stavať. Dva góly sú síce málo, ale ja dúfam, že v ďalšom zápase to príde a zlomíme to," zdôraznil pre TASR kanonier Slovana Bratislava.
Veď to, ďalší súper... otázne je, či práve Česko je taký, na ktorom sa dá odbúrať frustrácia z produktivity. Napokon, o to ani nepôjde, v kvalifikácii o štvrťfinále už ide okrem iného o efektivitu v zakončení. Medzifáza turnaja, akýsi prechod zo základnej fázy do play off, delí úspech od neúspechu. Určite u tímov bývalej spoločnej hokejovej školy. Možno u Čechov trochu viac, ale vyradenie bude pre ktorýkoľvek z týchto dvoch rivalov športovou pohromou, lebo v skupinovej fáze sklamali.
Slováci neboli ďaleko od hanby na celej čiare a slúži im ku cti, že sa dokázali zmobilizovať. Jeden jediný gól Ruska, ktorý 60 minút a hlavne v záverečnej šestine hlavného úseku visel vo vzduchu, tento jediný gól delil slovenský hokej od riadnej hokejovej potupy - posledného 12. miesta v základnej fáze podujatia, kde neštartujú napríklad silné reprezentácie Bieloruska, či Nemecka. Bod vzatý Rusom letí do sveta, lenže spolu s debaklom 1:7 od USA a prehrou 1:3 so Slovinskom.
Skóre 2:11 nie je to, čo by mohlo Čechov zastrašiť. Na druhej strane je tu príbeh mužstva, ktoré Vladimír Vůjtek previedol cez svojich krajanov (3:1) v senzačnom semifinále MS 2012. Bola tam aj polovica súčasného kádra, aj keď hlavní hrdinovia helsinského semifinále, teda Libor Hudáček a predovšetkým Miroslav Šatan v Soči chýbajú.
Naopak, prítomný je Michal Handzuš, v oslabení autor excelentného pasu na víťazný gól, ktorý vtedy zaistil (neskôr striebornú) medailu. "Posledný slovenský mohykán" medzi rodenými centrami najvyššieho rangu priznal, že olympijskému tímu v Soči nebolo ľahko a bolo si treba veci po dvoch prehrách vydebatovať: "Povedali sme si niečo o systéme, o našich hlavách a hneď to zafungovalo. Je škoda, že sme takto nehrali od začiatku, ale radšej neskôr ako nikdy. Mali sme hrať v Rusku na olympiáde proti super domácemu tímu a tak sme si povedali, že si to užijeme. Vyhnali sme si za našich vedomí kŕč, rozviazali sme si nohy. Potrebovali sme niečo uhrať a zvýšiť si sebavedomie. I vedomie, že dokážeme hrať aj so silnejším súperom."