V lietadle im bolo zle. Jeden z nich odpadol. Narýchlo museli vybaviť medzipristátie, aby mohli nášho elitného hokejového obrancu Jerguša Baču ošetriť. A ten spoločne s ďalším obrancom Róbertom Pukalovičom musel ísť do nemocnice. Písal sa rok 1998. A naša hokejová reprezentácia vtedy letela z prípravného zápasu priamo do Nagana. Na olympijský hokejový turnaj. Jedno z najväčších hokejových sklamaní v ére samostatnosti. „V nemocnici nám dali čapíky, teplota nám ustúpila. Vtedy to bolo podcenené zo zdravotnej stránky, pretože lekár nemal k dispozícii lieky proti črevnej chrípke v Japonsku,“ hovorí pre HN Pukalovič.

Prečítajte si aj: Slovensko dokázalo, ako sa hokejový svet kruto mýlil

Naši hokejoví útočníci v Nagane. Zľava: Ján Pardavý, Peter Pucher a Zdeno Cíger. Snímka: TASR

Slováci museli hrať v kvalifikácii, z ktorej postúpil iba víťaz. Pravidlo bolo vtedy také, že z najlepšej ligy sveta mohli hrať v každom zápase iba dvaja hráči. Napokon sme nepostúpili a na turnaji sme skončili až na desiatom mieste. Hlavným dôvodom tohto veľkého hokejového sklamania bola chrípka, ktorá ničili Slovákov počas turnaja. Bača s Pukalovičom sa ani nedostali na súpisku. „Celkovo to zasiahlo asi polovicu mužstva. Mali sme vysoké teploty, nemohli sme jesť boli sme slabí. Postupne, keď sme už potom mali lieky, sa to zlepšovalo, len  už bolo neskoro,“ tvrdí pre HN útočník Jozef Daňo, ktorý zažil predtým aj úspešnú olympiádu v Lillehammeri o štyri roky skôr.

Práve tieto zdravotné problémy stáli podľa neho za neúspechom slovenského hokeja v Nagane. „Bolo nám veľmi zle. Nemohli sme ani trénovať. Pamätám si, že cez turnaj som sa chcel ísť najesť, aby som nazbieral sily. Prišiel som do jedálne, prešiel som tristo metrov a obzeral si jedlo. A bolo mi na vracanie, tak som nič nezjedol,“ doplnil Daňo.

„Potom sme sa už vyliečili a trénovali sme. Ale na súpisku sme sa mohli dostať až po postupe,“ dodal Pukalovič. Ten s Bačom trénoval už aj s hviezdami NHL Žigmundom Pálffym, Miroslavom Šatanom či Jozefom Stümpelom. Tí taktiež čakali na postup do hlavnej fázy, aby mohli byť zaradení na súpisku. A zápasy sledovali s tribúny. Pamätný je výraz Pálffyho, ktorý po rozhodujúcej prehre s Kazachstanom 3:4 (na postup sme museli vyhrať) nadával na tribúne. „Áno, pamätám si na Žiga veľmi dobre. Bolo to veľké sklamanie,“ hovorí Pukalovič.

Postreh HN
Pokazený tínedžerský sen

Mal som vtedy sedemnásť rokov. Do školy sa mi chodiť začiatkom februára nechcelo. Ani nie preto, že by som bol lenivý, ale preto, že bola olympiáda. Presnejšie. Zimné olympijské hry v Nagane 1998. Ďalšia nádej na to, byť hrdým Slovákom. Ďalšia nádej na to, aby slovenský hokej dosiahol výrazný úspech pod piatimi kruhmi. Spomínam si, že som bol nažhavený. Po úspešnej olympiáde v Lillehammeri, kedy Slovensko šokovalo, som veril, že tento úspech vieme zopakovať aj v Japonsku. Ale bál som sa toho, či prejdeme kvalifikáciou. Vtedajšie pravidlo o tom, že v kvalifikácii mohli hrať len dvaja hráči z najlepšej súťaže sveta NHL, ma trochu ubíjalo. Nebol som si istý, či tento výber dokáže postúpiť. A to sa aj stalo. Bez ohľadu na to, že náš tím mal zdravotné problémy, som sa len divil, keď sme s Rakúskom remizovali a s Talianskom vyhrali len o gól. Kľúčový duel s Kazachstanom sa hral skoro ráno. Myslím si, že o piatej. Prehrali sme. Dodnes si pamatám, ako Žigo Pálffy nadával na tribúne a dodnes si pamätám ako som po zápase išiel do školy. Ako tínedžer s pokazeným snom o ďalšom hokejovom úspechu.