Slovenský hokejista Miroslav Šatan po svojom pondelňajšom prílete z USA sledoval večer v bratislavskej Slovnaft aréne víťazstvo Slovana nad Čerepovcom 3:2, v utorok predpoludním už s časťou svojich staronových spoluhráčov trénoval. Na ľade sa objavil s Brankom Radivojevičom ako centrom a Liborom Hudáčkom na ľavej strane. O tom, či ale nastúpi už v stredajšom domácom zápase KHL proti SKA Petrohrad, ešte definitíva nepadla. Isté ale podľa jeho slov je to, že po sezóne ukončí hráčsku kariéru.

„Rozprával som sa o tejto možnosti s trénerom, ale rozhodne sa až v stredu po rozkorčuľovaní. Všetko to bude záležať od mojich pocitov, ale samozrejme aj na rozhodnutí trénera. Jedna vec je herný výpadok, druhá, že som priletel len v pondelok, dnes v noci som spal dve hodiny. Momentálne mám z toho taký čudný pocit, no určite to nie je zatiaľ na nejaké extra výkony. Potrebujem čas, prekonať ten časový odstup a potom určite aj nejakých pár tréningov by bolo ešte vhodných. Možno by mi preto viac vyhovoval až ten ďalší zápas. Ale zatiaľ sme to nechali otvorené," povedal Šatan na utorňajšom brífingu v tlačovom centre Slovana.

Na tréningu sa cítil dobre. "Bol len pozápasový, takže bol taký ľahký a nemyslím si, že by ma nejako otestoval. Napokon tých tréningov som ja mal dosť, čiže v tom žiadny problém nebol. Cítil som sa veľmi dobre, ale čo mi chýbalo, sú zápasy. Musím teda nejaké odohrať, aby som naozaj zistil, ako na tom som, lebo tréning ma neotestuje a tých mám v nohách naozaj dosť," komentoval Šatan svoje prvé pocity strávené po dlhšom čase na bratislavskom ľade.

O tom, čo bolo po sezóne a ako sa napokon znova ocitol v Slovane, Šatan povedal, že s vedením naposledy sedel spolu v máji. "Bolo to po majstrovstvách sveta, kedy sme si povedali svoje stanoviská a ja som potom odcestoval do Spojených štátov. Kontakty sa potom nejako prerušili a riešilo sa to skôr mediálne, ako cez telefóny, čo si myslím, že bolo na škodu veci. Nakoniec to vyústilo k tomu, že k dohode neprišlo a ja som sa rozhodol, že nebudem hrať celú sezónu. Rozhodol som sa byť doma a udržiaval som sa v takom predprípravnom stave, že som trénoval sám individuálne." Neskôr v auguste trénoval spolu s hráčmi NY Islanders, pre ktorých to vtedy bola príprava na kemp.

"Potom to už bolo zase znova len individuálne. Ale nebolo to tak, ako sa písalo, že v lete som rokoval s Medveščakom Záhreb, alebo že si hľadám angažmán v NHL a pdobné záležitosti," uviedol na správnu mieru. Podľa vlastných slov bol vtedy rozhodnutý nehrať a len čakať na vývoj situácie. "Chcel som si v prvom rade oddýchnuť a chcel som dať čas svojmu telu, aby sa zotavilo, zregenerovalo po tom zranení a tej takej 'zvláštnej' sezóne. Ja som počas leta hlavne trávil tým, aby som zosilnel, aby som robil rehabilitačný program, ktorý vyplynul z tohto zranenia. Popri tom som samozrejme individuálne trénoval na ľade a v posilňovni, aby som si nechal otvorenú šancu neskôr v sezóne hrať."

Na takéto rozhodnutie čakal dlho, nič nehľadal, bol spokojný tak ako to bolo doma. V tom období celý jeho čas venoval len rodine a tak mu to vraj vyhovovalo. "Dá sa teda povedať, že som to natiahol ako sa len dalo a ešte aj pred nejakými dvoma-troma týždňami som si nebol istý, či hrať budem, ale nie. Myslím si, že to moje rozhodnutie trocha do roviny hrania posunuli rozhovory s trénerom Vůjtekom. A potom to bol Rišo Lintner, ktorý mi tým svojím pozitívnym myslením presvedčil z môjho nerozhodnutia do toho, aby som začal hrať. Tak som začal intenzívne hľadať možnosti a on malo pre mňa pripravené na stole tie ponuky, o ktorých sa aj písalo. Boli z Fínska, niečo bolo zo Švajčiarska. Rozhodnutie ísť znova hrať padlo možno až pred dvoma týždňami, kedy sa to začalo intezívne riešiť už s tým, že kam. Keď som nad tým uvažoval, tak pre mňa sa ako najlepšie riešenie ukazovalo prísť späť do Slovana, keď som sa už tú polovicu sezóny rozhodol hrať."

Ako priznal, chcel ju hrať doma, pred slovenskými fanúšikmi. "Je to možno taká naivná predstava, ale keď som roky hrával v NHL, tak som si hovoril, že ten posledný rok, alebo ten koniec chcem stráviť niekde doma na Slovensku pred vlastnými fanúšikmi. Myslím si, že to bol ten hlavný dôvod, porečo som sa rozhodol znova vrátiť do Slovana. Chcem mu pomôcť, pretože si myslím, že aj Slovan bol v tej fáze, že nejakú pomoc hľadal. A keď sa to začalo minulý týždeň riešiť, bol ešte nejakých osem-deväť bodov od play off, teraz po tej zlej sérii vonku sa to natiahlo na 14 bodov. Ale to je úplne jedno, ja som tu, v podstate sa na spoluprácu s trénerom aj chlapcami teším, samozrejme že aj na fanúšikov. Sám som zvedavý ako to bude."

Sezónu sa bude snažiť dohrať v plnom zdraví, Slovanu v jej zvyšku chce venovať všetky svoje sily a po jej skončení si myslí, že to bude pre neho definitívny záver kariéry. "Ten chcem stráviť na Slovensku pred slovenskými fanúšikmi," zdôraznil Šatan. V tejto súvislosti odmietol tvrdenia, že sa rozhodol hrať pre blížiace sa zimné olympijské hry v Soči, aj keď si myslí, že veľa ľudí to tak bude posudzovať. "Keď si to ale zoberiete, olympiáda je veľmi krátky turnaj a trénovať, alebo hrať celý rok kvôli dvojtýždňovému turnaju, neviem, kto by to robil. Tréner si určite bude vyberať najlepších hráčov. Ja budem hrať, snažiť sa pomôcť Slovanu ako najviac budem vedieť a otázka olympiády sa vyrieši nejak sama až neskôr." Olympiáda nebola pre neho prvoradou, na ZOH už hral. Možno, keby to mala byť pre neho prvá, tak by začal hrávať skôr. Pre neho bolo ale dôležité venovať sa maximálne rodine, synovi, ktorého brával na hokej. Lebo na Slovensku sa po tom nešťastnom zranení cítil miestami ako na úteku, aj preto sa utiahol do Ameriky, kde žil v anonymite. "Čas v New Yorku mi padol veľmi vhod, zregeneroval som sa fyzicky aj psychicky a užitočné to bolo aj pre moju rodinu, hlavne deti." To isté by v jeho prípade vraj platilo aj pre pozvánku na Švajčiarsky pohár, s trénerom by sa o tom porozprával.

Tridsaťdeväťročný krídelník naposledy nastúpil za Slovan pred viac ako rokom v sobotu 3. novembra 2012 v pražskej Tipsport Aréne proti HC Lev Praha. Po zákroku reprezentačného kolegu Zdena Cháru v 10. minúte druhej tretiny musel zo zápasu odstúpiť a od toho momentu neodohral na klubovej úrovni žiadny zápas. Ani teraz ešte podľa jeho slov nie je stopercentne v poriadku. "Je to asi tak, ako to bolo počas majstrovstiev sveta. Na snímkach vidieť, že platničky sú stále vysunuté a je tam stále nejaké to riziko. Konzultoval som to aj s lekármi. Pred tým, než som sa rozhodol znova hrať a prísť na Slovensko som to konzultoval so špecialistom na krčnú chrbticu a je to stále taký hraničný prípad. Nedá sa povedať, či hrať, či nehrať, všetko je to na mojom rozhodnutí a na tom riziku, ktoré som ochotný znášať."

Šatan sa tak vrátil do známeho prostredia. V uplynulých dvoch ročníkoch nosil na "belasom" drese kapitánske C-čko, pričom sezónu 2011/2012 zakončil ziskom majstrovského titulu ako najproduktívnejší hráč play off slovenskej extraligy. V uplynulej sezóne odohral Šatan za Slovan až do novembrového zranenia 21 zápasov a na svoje konto si pripísal 12 bodov (7+5). Až do konca základnej časti a aj v štyroch zápasoch play off chýbal. Do tréningového procesu dosť nečakane naskočil až pred majstrovstvami sveta, na ktorých aj reprezentoval.

Slovan sledoval, aj keď bol v zámorí, cez internet. "Samozrejme, že výsledky som vždy sledoval. Keď sa chlapcom nedarilo, ťažko sa na to pozeralo, zvlášť preto, že to prostredie tu poznám, rovnako hráčov i trénera. Ale keď padlo rozhodnutie hrať, som si pomyslel, že je to dobrá situácia pre Slovan i mňa. Verím, že aj keď tá strata je teraz dosť hrozivá, tak mužstvo je mladé a dôležité je, že sa netreba pozerať na to, či play off bude alebo nebude. Hlavne tu pôjde o prístup k jednotlivým zápasom a momentálne cieľ mužstva je zabrzdiť zostup a snažiť sa naštartovať a povyhrávať nejaké zápasy a možno dať dokopy nejakú šnúru dobrých výsledkov. A ten január by mohol byť ešte zaujímavý."

Šatan je 11-násobným účastníkom turnajov A-kategórie MS a držiteľom všetkých štyroch slovenských medailí zo svetových šampionátov. Absolvoval aj všetky štyri hlavné olympijské turnaje v samostatnej ére krajiny. V roku 2009 sa v NHL tešil v drese Pittsburghu zo zisku Stanleyho pohára.