Vybojoval umiestnenie v elitnej desiatke Tour. A to aj napriek tomu, že sa na pozíciu lídra nechystal a mal byť vo Francúzsku pomocníkom Španiela Contadora. Napriek tomu, že v sezónach 2014 i 2015 rozhodne nemal ideálnu vrchársku prípravu. Práve preto však má tohtoročné 10. miesto Romana Kreuzigera vysokú hodnotu.
Nie je typom agresívneho útočníka, ktorý roztrhá tempo skupiny. Radšej má v kopcoch stále tempo, pri ktorom verí, že zomelie nie jeho, ale naopak protivníkov.
Ale keď sa tak nedialo, ukázal Roman Kreuziger v sobotu aj inú svoju tvár a s vervou sa napriek unavenému telu vydal do úniku. Posun z 12. miesta do prvej desiatky bol pre neho zaslúženou odmenou.
Ste na samom konci Tour vyčerpaný viac fyzicky, alebo psychicky?
Po všetkom, čím som prešiel za minulé roky, tak psychicky ani nie. Skôr fyzicky. Nohy už bolia veľmi.
Avšak psychicky náročná Tour to pre vás musela byť aj kvôli dusnejšej atmosfére v tíme Tinkoff počas prvého týždňa, nie? Predtým než z pretekov odstúpil Alberto Contador.
To dusno rozdúchavala len jedna osoba. Bral som to s nadhľadom.
Teraz sa teda predovšetkým radujete z vydareného záverečného útoku na prvú desiatku v poslednej horskej etape?
Viem, že som na trati nechal maximum. Desiatka mi teraz vracia dôveru, že to, čo robím, robím dobre. Ale zároveň ma štve tých 13 sekúnd, ktoré ma delí od 7. miesta. Bolo to dané aj tým, že poradie je tento rok veľmi vyrovnané. Froome je niekde inde, aj Bardet trochu odskočil, zato zvyšok desiatky sa pohybuje na kúsku.
Ktoré postrácané sekundy vás najviac mrzia?
V piatej etape, kde som musel čakať - nečakať na Contadora, som nechal 11 sekúnd. A v etape na Mont Ventoux, ktorá mi nesadla, som dostal od deviateho Martina ďalších 20 sekúnd. Ale to už je len hra na keby.
Až sa raz povie Tour 2016, čo sa vám z nej vybaví najskôr?
Trebárs podarená druhá etapa. Peter (Sagan) vyhral a išiel do žltého. Že som na tom mal tiež zásluhu, keď som Petrovi rozbehol záver, ma tešilo.
Vrátil vám to v sobotu v Alpách. Spôsob, akým tak dlho ťahal váš únik, bol ohromujúci.
Nie je to ale tak, že by sme robili niečo za niečo. Peter je silný a je to skvelý tímový hráč. Je dobré mať ho pri sebe. V sobotu išiel naozaj ako zviera.
Čo ste mu potom povedali?
Robili sme si z toho srandu. Hovorím mu: Ak šprintér v kopcoch predbieha vrchára, už to vážne nie je moc zábavné. Ale Peter vie aj tie kopce prejsť. S tempom, aké nasadil na Colombier, by mali mnohí ďalší vrchári veľa problémov. (Sagan neskôr tvrdil: "čo, zelený trikot som už mal istý, tak sa predsa nebudem v pelotóne len voziť, keď som mohol Romanovi pomôcť.")
Ešte o deň skôr, v piatok večer, ste bol po etape do Saint Gervais vyčerpaný a sklamaný. Ako ste sa z tohto stavu dostali?
Mrzelo ma, že celý týždeň som z tých dvanástich najlepších odpadol medzi prvými. Ale športoví riaditelia mi hovorili, že sobota ešte môže mnohé zmeniť, že napríklad Mollema je blízko toho, aby v poslednej alpskej etape úplne buchol. Vedel som, že všetko môžem zvrátiť, len keď skočím do úniku. Čo sa mi ako jedinému z tých dvanástich podarilo.
Neútočíte často. Teraz ste však dokázali, ako dobre to stále viete.
Nemohol by som samozrejme útočiť hneď od prvej etapy. Ale keď je to potrebné, zaútočiť musíte.
"Buchol" neskôr nielen Mollema, ale tiež šampión Vuelty Aru. Vy sám často pripomínate, že až v treťom týždni sa všetko spočíta.
Práve. Boli to štyri náročné dni v Alpách. Išlo o to mať pravidelnú vytrvalosť a nemať veľké výkyvy.
Čo vás po Tour čaká?
V pondelok letím do Prahy, v stredu mám kritérium v Rakúsku, aby som si trochu prošťouchnul nohy, a vo štvrtok odlietam na San Sebastian (jednorazový závod World Tour). Potom hneď na kemp do Livigna.