Na začiatku som písal, že toto budú hry kontrastov. A áno, skutočne také aj boli. Po 23 dňoch strávených v olympijskom Riu však sám sebe priznávam, že mnohé jeho kontrasty sa mi už nezdajú také neprirodzené. Zrazu mi zapadajú do tohto mesta, ktoré vie byť také emotívne, srdečné, podmanivé, zradné aj nebezpečné zároveň. Ladí so zemou, ktorá bojuje sama so sebou, a súčasne sa snaží pohostiť svet.

Nezastavujeme, chudoba
Po veslárskych pretekoch sa s kolegom Troelsom Christensenom z dánskeho Ekstrabladetu od dobrovoľníkov dozvedáme, že žiaden autobus do tlačového strediska nám už nepôjde, pretože, viete, v meste je zase zápcha a posledný autobus zrejme kdesi v nej uviazol, my ani poriadne nevieme, kde. „Choďte radšej metrom, áno?“ „Ja zhruba viem, kde má zastávku,“ hovorí Troels. Slovo zh...