Rok 1997
Najdôležitejší rok. Spolu s Máriom Michnom sme urobili prvý ročník festivalu Pohoda. Pozvali sme si zopár spriatelených skupín, náhoda nám priviala ruský Auktyon, čiže sme hneď boli medzinárodní. Veľa vecí sme robili intuitívne, netušili sme napríklad, na čo by nám mala byť ochranka. Festival sa konal prvý a posledný raz na mestskom štadióne, tancovalo sa na škvare. Mário po festivale predal snoubord (aspoň tak vravia legendy), ja som si požičal peniaze od babky, aby sme mohli vyplatiť všetkých zúčastnených.
Rok 1998
Presunuli sme sa na štadión Pod Sokolicami. Dlho sme s Máriom nevedeli, či vôbec budeme pokračovať, kamaráti sa čudovali, prečo by Pohoda nemala byť. Napokon sme sa rozbehli pomerne neskoro a festival bol jedinýkrát v septembri. Martin Skúpy, ktorý sa o areál staral, je s festivalom dodnes. Pribudla tanečná scéna. Bol to dôležitý rok, lebo sa začala rodiť tradícia – to sme však vtedy netušili.
Rok 1999
Bol zlomový rok. Zrazu prišlo asi osemtisíc ľudí, prvýkrát festival trval dva dni. Stanovalo sa za bránkami, sprchovalo sa v tribúne. Pamätám si, ako mi jeden pankáč vynadal, že máme málo záchodov a že sú špinavé. Zahanbil som sa, odvtedy si na to dávame zvýšený pozor a sme vysoko nad tabuľkovými odporúčanými počtami. V projekčných stanoch sa premieta Twin Peaks nonstop a televízne správy boli od sedemnásteho novembra 1989 do zvolenia Václava Havla za prezidenta. Festival začína fotiť Ctibor Bachratý.
Rok 2000
Prvýkrát s partnermi. Kamarát Peter Slameň ma upozornil na to, že ak má festival takú dobrú návštevnosť, môže byť zaujímavý aj pre sponzorov. Peniaze sme sa naučili hneď s radosťou míňať, mali sme prvýkrát zahraničného headlinera. Rozšírili sme sa aj na výstavisko TMM, prvýkrát sme mali naozajstné kino. Stále sa stanovalo na ihrisku, ale časť ľudí obsadila aj neďaleké pšeničné pole. Predseda družstva to bral s úsmevom, od ďalšieho ročníka sme na tom poli robili oficiálny stanový tábor. Z lesa pri štadióne sme zriadili kladku rovno pred hlavným pódiom. „Šikovníci“ tak mali za 20 korún atrakciu aj festival.
Rok 2001
Blatový rok. Celý čas buď pršalo alebo lialo. Nezabudnem na pološialený výraz Laca Demčáka, keď vylieval vodu z reflektorov a vravel „sú votrprúf, sú votrprúf“. Bahniatka obleteli svet, na mieste sme predali najviac lístkov v histórii, jeden pán pricestoval z Luxemburska pozrieť sa na to, čo videl na Euronews. Teraz spomíname na tento rok ako na legendárny, o podobné zážitky však už nestojíme... Pomaly sa začínajú rozširovať sprievodné aktivity, prvýkrát sme mali napríklad literatúru a neziskovky.
Rok 2002
Začala sa naša spolupráca s generálnym partnerom, ktorý je s nami doteraz. Jozef Lupták začal na festival prepašúvať klasickú hudbu. Panelák pri hlavnom pódiu sa stal symbolom – kamarát Jazvec mi vraví: „Keby mi niekto pred rokmi povedal, že v Trenčíne pri paneláku budú hrať Stereo MCs, tak by som si myslel, že sa zbláznil...“ Začali sme robiť sociologické prieskumy – napríklad „uhádnite, koľko vedierok z požiarnych stanovíšť po festivale ostane na svojich miestach“. Ja som vždy optimista, vravím „všetky“. V nedeľu ráno ich bolo z dvanástich na svojom mieste jedenásť. Mal som pocit triumfu. O dve hodiny, keď ich išiel Vlado Jurčák pozbierať, tam ostal jeden. To nič, dávame ich tam každý rok a počet stúpa...
Rok 2003
Rozširujeme sa o diskusie. Vedeli sme, že sa lúčime s areálom Pod Sokolicami a tým pádom aj s panelákom, pšeničným stanovým táborom, lesmi okolo, sprchami v tribúnach a inými atrakciami. Počas festivalu netušíme, kde budeme o rok. Máme plány, na ministerstve obrany už asi rok žiadosť o trenčianske letisko. Čakáme.
Rok 2004
Po pomerne dlhých rokovaniach sa podaril zázrak – trenčianske letisko, ktoré som mal vytypované už v roku 1997, sme získali. Prvé stretnutie na letisku bolo takéto: „Na 99 % vám to nepovolíme a to percento je len a len slušnosť.“ Po stretnutí pán Hrušovský vraví: „Som na 99 % za a to percento je len formalita.“ Paráda! Niektorým bolo ľúto za starým areálom, letisko je však ideálny priestor. Festival sa nadýchol. Všetko je inak, všetko musíme stavať na zelenej lúke, musíme voziť vodu, agregáty, okrem štábu staviame každú stavbu. Prvýkrát máme divadlo. Múr pri hlavnej scéne začíname ozdobovať maľbami. Diskusie dostávajú veľký priestor. Zásadná zmena, je pre festival úžasná. Skupina Másfél meškala a hrala okolo piatej ráno na konci programu. Počas nej vyšlo slnko... bolo to veľmi silné spojenie a takto sa začala rodiť tradícia ranných vítaní slnka.
Rok 2005
Pri roku 2005 si vždy spomeniem na koncert The Prodigy. Začali na minútu presne, o polnoci. Počas koncertu sa okolo letiska blýska, ľudia sú nadšení, ja mám strach. Všetko, našťastie, dobre dopadlo. Festival získal dve veľké posily – Katarína Kintlerová mala na starosti neziskovky, zvládla to bravúrne, teraz je z nej šéfka produkcie. A na jednej zo scén robila Veronika Vrabcová, ktorá urobila bleskovú kariéru – teraz je z nej riaditeľka pre partnerov. Rozširuje sa podiel klasiky. Prvýkrát sme mali break dance battle a športový park. A vítanie slnka sa stalo špecifickým koncertom s výnimočnou zvláštnou atmosférou.
Rok 2006
Festival sa rozširuje o tanečné workshopy, stará sa o ne Fero Morong, bývalý lúčničiar. Rok prebiehal veľmi dobre, všetko sa zmenilo v nedeľu ráno. Počas balenia sa zranil David Horní z Prahy, ktorý chcel pomôcť kamarátom. Po prevoze do nemocnice zomrel. Zvyšok balenia prebiehal veľmi smutne.
Rok 2007
Začína sa tradícia slávnostných koncertov vážnej hudby na hlavnom pódiu. Opera SND zožala ovácie ako svojho času The Prodigy... Pri kaplnke pri letisku sme zriadili Zónu ticha. Úplne iný svet. Žiaľ, nechytila sa. To nič. Začíname separovať odpad, Roman Rabinák je nadšenec na pohľadanie.
Rok 2008
Festival navštívil Václav Havel. Pre mňa to bola veľmi dôležitá návšteva, ktorá dopadla fantasticky. Jeho debatu počúvalo asi desaťtisíc ľudí, museli sme urobiť veľkú obrazovku a ozvučenie aj mimo stanu, kde diskusia prebiehala. Festival Pohoda má byť oslavou slobody, tolerancie a aj vďaka Havlovi môže niečo ako slobodný festival v našich končinách existovať. Veríme, že k nám ešte niekedy príde. Festivalový tím rozšírila Katka Tomášeková.
Rok 2009
Najsmutnejší rok. Festival bol zasiahnutý na najcitlivejšom mieste, nešťastie zmenilo oslavu radosti na smútok. Zrútil sa stan, takmer sto ľudí sa zranilo, na mieste zomrel Martin Kašák z Piešťan, o tri mesiace zomrela na následky zranenia Nikolka Kapková z Omšenia. Myslíme na nich pri našej práci denne. Ľudia ukázali obrovskú dávku spolupatričnosti, pomáhali si navzájom, zdravotnícky tím okolo Jara Vidana a Kamila Kučerku robil všetko pre to, aby boli následky tragédie čo najmenšie. Aj napriek tomu sú však veľmi bolestivé.
Rok 2010
Dlho sme nevedeli, či budeme po smutnom roku 2009 pokračovať. Vďaka podpore od ľudí sme sa koncom roka 2009 odhodlali pokračovať. V areáli sme zriadili veľký slnečnicový kruh, symbolickú kyticu... Rok bol veľmi silný. Vážim si, že celý náš tím – Katka Kintlerová, Veronika Vrabcová, Katka Tomášeková, Katka Krátka, Janka Polnischová i Mário Gešvantner s festivalom ostali.
Rok 2011
Veľmi si prajem, aby to bol rok, ktorý prinesie ľuďom radosť, aby sa cítili na letisku dobre a aby sa všetci vrátili zdraví domov. Robíme pre to maximum.
Michal Kaščák
organizátor festivalu Bažant Pohoda