Napriek exotickému menu o sebe vyhlasuje, že je moravský architekt. Tvrdí, že autá zabíjajú mestá. A že tie najlepšie, plánujú sami ľudia. Osamu Okamura.
Architekti sú svojské bytosti: veľmi kreatívne, veľmi rozhľadené, ale niekedy aj poriadne tvrdohlavé. A rozhodne nekonvenčne zmýšľajúce. Napriek tomu sa nájdu ľudia, ktorí sú aj na pomery „štandardného architekta“ nezvyčajní. Jedným z nich je Osamu Okamura. A zďaleka nie preto, že jeho meno naznačuje zahraničný pôvod. „Uvádzajú ma raz ako japonského, inokedy česko-japonského architekta. No ja som architekt moravský, dokonca som v Brne aj sedem rokov žil,“ smeje sa muž, ktorý od troch rokov vyrastal v Prahe.
A ani preto, že viac času ako za rysovacím stolom či autocadom (to je taký počítačový program, v ktorom môžete vytvárať celé domy), trávi aktivitami na podporu zmeny vnímania verejného priestoru. Ale najmä kvôli spôsobu, akým nazerá na pretváranie našich miest.
Automobil spôsobil smrť mesta
Keď načneme tému dopravy práve touto vetou, ktorú pred časom vyslovil, ochotne sa pustí do vysvetľovania. „V dnešných mestách je naozaj kľúčová, dokonca viac ako architektonický dizajn. Tie sa totiž vždy vytvárali v takom meradle, ako sa v nich ľudia pohybovali. Čo bolo v počiatkoch väčšinou pešo alebo na koňoch,“ hovorí. „Keď prišla železnica, začali vznikať v jej blízkosti nové ulice a predmestia, keď prišli električky, budovali sa záhradné mestá či kolónie rodinných domov v okolí jej staníc. No stále to boli kompaktné formy, pretože aj na zastávku od domu sa chodievalo pešo.“
Potom však prišli autá a zrazu sa dalo bývať aj na dovtedy „nelogických“ miestach – na kopci či ďaleko za mestom v lese. Pretože ste sa mohli pohodlne doviezť až rovno pred dvere. Ľudia si však podľa Osamu Okamuru neuvedomili, čo to s mestom urobí. „Už to nie je o tom, ísť autom aj pešo, výber sa zúžil na buď, alebo,“ upozorňuje architekt. „Potom sa to končí v mestách amerického typu, ktoré sú orientované na automobilovú dopravu a až sedemdesiat percent ich plochy tvorí infraštruktúra pre automobilizmus.“ Teda diaľnice, nadjazdy, podjazdy či garáže. A tie podľa jeho slov nielenže zaberajú priveľkú plochu, ale tiež bránia kontaktu medzi ľuďmi.
Pozerať sa očami dieťaťa
A aj vnímaniu okolia. Keď sa totiž na miesto, kde žijeme, pozeráme iba spoza okienka auta, mnohé sa nám doslova len mihne pred očami. „V neposlednom rade to súvisí s úpadkom obchodov pozdĺž ulíc a s obehom financií v rámci miestnej komunity,“ pridáva i ekonomický rozmer.
Hlavnú otázku, ktorou by sme sa podľa neho mali zaoberať, je kvalita života, ktorú nám konkrétne mesto ponúka. „Niektorí teoretici tvrdia, že mestá, ktoré nútia ľudí sadať do áut, ich nútia byť chudobnými. Pretože to nie je vôbec lacná záležitosť, nielen jeho kúpa, ale aj skladovanie či údržba. Takže ak ľudia musia míňať peniaze na autá, nemôžu ich minúť za kultúru, koníčky a ďalšie veci, ktoré náš život posúvajú na inú úroveň.“
No jedným dychom krotí radikalizmus. „Mestá, ktoré autá zakazujú, sú neúspešné. Ide o to, ponúknuť dostatok rovnocenných alternatív,“ dôvodí Osamu Okamura a zároveň podľa vzoru známeho kodanského architekta Bjarkeho Ingelsa odporúča pozerať sa na okolie z pohľadu najslabších. „Ak je mesto pohodlné a bezpečné pre osemročné dieťa, ktoré sa nemusí báť samo vyjsť na ulicu, potom bude komfortné pre väčšinu z nás.“
Tam, kde to funguje
Ako by teda malo vyzerať ideálne mesto a kto by mal plánovať jeho rozvoj? „Najlepšie to zvládneme my všetci. Určujeme ho napríklad aj tým, ako ráno vyrazíme z domu,“ pokračuje Osamu Okamura. „Samozrejme, nikto nečaká, že ak prší a vy máte ešte k tomu dva kufre alebo babičku, ktorá potrebuje ísť k lekárovi, nezoberiete si auto alebo taxík.“ No menej áut v uliciach či na sídliskách by uvoľnilo miesto na využívanie okolitého prostredia. Kde to funguje? Napríklad v Berlíne, kde sa zmenila legislatíva, ktorá už pri budovaní nových bytoviek nevyžaduje, aby každý byt mal parkovacie miesto.
„Ak hovoríme všeobecne o vytváraní verejného priestoru ako takého, určite odporúčam navštíviť aj Kodaň, Zürich alebo Viedeň. No aj Praha urobila v posledných piatich rokoch veľký pokrok,“ hrdí sa.
Keď nič znamená všetko
A pridáva príklad práve zo stovežatej, kde pred piatimi rokmi zostavili takzvaný manuál pre tvorbu verejných priestorov. Podľa neho postupne upravujú jednotlivé časti. „Šiel som minule cez Karlovo námestie, kde tieto princípy už použili, a hovorím si, čo bláznia, veď tu nie je nič iné a nové,“ spomína Okamura. Až na prezentácii jednej z autoriek manuálu pochopil. „Ukazovala dve fotografie – niekdajšiu podobu, na ktorú som ja už zabudol, a tú dnešnú,“ pokračuje. V čom bol rozdiel? Kým dnes na námestí nie je „nič“, predtým tam bolo všetko. „Namiesto piatich rôznych stĺpov, ktoré zavadzali na chodníku, je teraz jeden, na ktorom je trolejové vedenie, aj svetlo, aj značky, navyše je posunutý mimo úrovne chodníka. Zjednotila sa farba lavičiek a odpadkových košov, zmizli bilbordy,“ vyratúva len niekoľko posunov, vďaka ktorým sa priestor očistil a pôsobí príjemne.
Zamakajte na nábreží
Ako ďalší príklad spomína Zlín, kde sa Námestie T. G. Masaryka po vytvorení parku stalo vyhľadávaným miestom nielen študentov neďalekej univerzity. „Vypísanú súťaž vyhralo neznáme miestne štúdio, ktoré vedú mladé architektky. To ukazuje, že za dobrými nápadmi nemusia byť vždy zvučné mená a nákladné investície.“
]
Ale pozitíva nachádza Osamu Okamura aj u nás. „Trebárs park pred obchodným centrom pri Dunaji je obľúbený a veľmi kvalitne spracovaný. Je to dobrý návod, ako by sa dalo s nábrežím pracovať, navštívil som ho v lete a bol som nadšený, ako to tam funguje.“ Chváli aj petržalskú časť s parkom a plážou. No upozorňuje, že by to chcelo vytvoriť celostnú koncepciu nábrežia v celej jeho dĺžke. „V Bratislave je po Dunaji aktívna aj lodná doprava, ktorá skrýva zaujímavé možnosti. Rozhodne má vaše hlavné mesto veľký potenciál, nielen na využitie rieky,“ upozorňuje.
Luxus, ktorý nám závidia
A prečo je vlastne také dôležité pracovať s verejným priestorom? „Prečo väčšina indických miliardárov nežije v Bombaji, ale v Londýne?“ odpovedá protiotázkou. „Pretože akú máte radosť z toho, že žijete v mrakodrape uprostred smetiska? Alebo ak sa pozriete na bohaté rezidenčné štvrte v Juhoafrickej republike obohnané ostnatým drôtom, a keď vyjdete von, potrebujete zbraň. To predsa nie je kvalita života, akú si predstavujeme,“ uvažuje nahlas Osamu Okamura. V tomto máme podľa neho v strednej Európe obrovskú výhodu, pretože si aj bez veľkých prostriedkov môžeme užívať okolité prostredie. „A to je veľká hodnota, nad ktorou sa oplatí premýšľať a pracovať na nej,“ uzatvára.