Stavba je dnes ozdobou obce pri juhočeskom Písku. Stretávajú sa tu dve generácie stavieb, ktoré od seba delí zhruba sto rokov. Prelínanie starého s novým, klasického s moderným je podľa autorov rekonštrukcie tým pravým "orechovým" jadrom objektu, ktorému noví majitelia vrátili život.
Gabriela s manželom Janom zvládli nielen prestavbu, ale aj cestu z mesta, ktorú absolvovali ešte predtým. Vedeli, že sa raz z Prahy presťahujú. Najviac premýšľali o juhu Česka, lebo im bol najbližší, kedysi sa totiž zoznámili pri štúdiu vysokej školy v Českých Budějoviciach a Jan pochádza z Blatnej.
Vydarený výsledok si pozrite v galérii:
"Nechcela som vychovávať deti v Prahe, robiť im ,taxikára'. Predstavovali sme si domov v menšom bezpečnom, zároveň však v kultúrnom meste," rozpráva Gabriela a pokračuje:
"Raz sme prechádzali cez Písok a všimli si reklamy na predaj bytov. Obe deti sa tu už narodili a aspoň nám nevyčítajú, že sme sa odniekiaľ presťahovali." Impulzom ku kúpe vlastného rekreačného objektu boli pre nich každoročné dovolenky s kamarátmi a ich rodinami.
Hľadali veľký dom, do ktorého by sa zmestilo sedem rodín. Náhoda im prihrala ruinu, ktorá ich očarila. Pri prvej návšteve cítili, že je to "ono". Budovu kúpili a rok premýšľali, čo s ňou urobia.
"Bolo ťažké udržať si počiatočné nadšenie. Všetci nám to vyhovárali, kamaráti, rodina aj remeselníci. To nás namotivovalo, viac sme sa do toho zahryzli," spomínajú majitelia Ořechového dvora.
Odborne vyriešené
"Štyridsiatka je pre ženu zlomom, kedy sa zamyslí, čo ďalej. Mala som krízu, musela som v tom čase urobiť niečo zásadné. Pracovala som v poisťovníctve a bála som sa, aby po mne raz nezostali len zdrapy papiera. Fakt, že som s takým nasadením dokončila prestavbu, mi pomohol zostať spokojná aj vo svojej profesii," spomína Gabriela.
"Ľudia v dedine nám boli naklonení, požičali nám napríklad traktor s prívesom. Keď som pátrala po histórii statku, zistila som, že v bývalom režime v ňom hospodárilo JZD a v klubovni sa schádzali tunajší poľovníci. Prosperitu sedliackeho dvora z roku 1912 už dávno nič nepripomínalo," konštatuje Gabriela.
Manželia prizvali k spolupráci architektov a Jaroslav Smola z píseckého ateliéru Racek vysvetľuje: "Obytná časť bola podmytá a poškodená, pivnice boli plné vody. Po zvážení všetkých pre a proti sme sa rozhodli pre demoláciu a nahradenie budovy novostavbou v pôvodných rozmeroch. V nových základoch sme vyriešili kvalitné odizolovanie tehlového muriva od podložia a zaistili podmienky pre ďalšie užívanie domu bez plesní a opadávajúcej omietky."
Podarilo sa zrekonštruovať hospodárske objekty. Celkové proporcie, štítovú fasádu, tvar strechy, klasické podlhovasté usporiadanie budov okolo dvora, všetko "sedelo" a nebolo potrebné to nejako meniť. Obe časti prepojila nová strecha.
Tri oriešky pre...
Desiatky rokov staré orechy dali miestu aj meno. Samotný dvor nechali majitelia zarásť trávou. Na prianie záhradníčky oživili zelenú plochu tradičnými kvetmi českého vidieka, pivonkami, zvončekmi...
Rodina tu našla druhý domov a manželom sa podarilo v rozsiahlom objekte otvoriť moderný penzión. "Nevyhovujúcu časť sme nechali strhnúť v januári 2018 a za rok a pol sme tu mohli bývať. Pre nás to však znamenalo žiadne voľné víkendy, žiadne dovolenky. S manželom sme boli stále preč, deti na nás čakali buď tu na stavbe, alebo doma hladné. Vtedy to tu neznášali a komentovali slovami: zase statok ?!" - opisuje (dnes už pobavene) Gabriela akciu náročnú pre rodinu.
Priznáva, že ju maximálne podporoval jej manžel, ktorý riešil technickú stránku a prezrádza: "Vyjednávanie s remeselníkmi však nechával na mne. Hovoril, že ich zakaždým lepšie presvedčím. Bolo to zložité, pri dokončovaní sa tu v jeden moment stretlo trinásť profesií!"
Zámerom bolo vybudovať ekologicky sebestačný dom s čističkou odpadových vôd, vlastným vrtom na vodu, nádržou na dažďovú vodu. Objekty vykuruje tepelné čerpadlo so systémom voda vzduch, vo vnútri je nainštalované podlahové kúrenie. K tradičnej atmosfére patrí aj kachľová pec postavená Romanom Hanušom z Českých Budějovíc.
Poctivý návrat k originálu
Sedliacky nemusí znamenať len prvoplánovo rustikálny. Na vidiecku tradíciu možno nadviazať aj ľahko a moderne. Do nového stavu sa podarilo začleniť aj materiály z demolácie. Staré trámy sa hodili na interiérové dvere, vyrobené na objednávku (sú na nich vidieť dierky po červotočoch), ukázalo sa, že ako umývadlo sa osvedčí aj kamenné koryto.
Manželia sa snažili podporovať remeslá tunajšieho regiónu. Interiérovú dizajnérku Zlatušu Voborskú z ateliéru Designvoborska.cz objavili na odporúčanie kamarátky hneď v susednej dedine.
"Už sme mali projekt stavby, ale bez zariadenia. Mysleli sme si, že už bude stačiť len niekto, kto by takzvane doladil deky. O dizajne som veľmi nepremýšľala. Sme radi, že sme zverili interiér dizajnérke. Navrhla kuchyňu, vybrala nábytok, osvetlenie, textílie či kovanie dverí, odporučila spoľahlivých stolárov a kováčov," chváli Gabriela.
Dizajnérka ju dopĺňa: "Mala som voľné ruky a mohla som vyberať z kvalitných materiálov. Investori si priali štýlový a funkčný interiér. Kombinovala som autentické materiály a súčasný dizajn s industriálnym nádychom.“
Do konceptu zapadli cementové stierky, čierne kovové doplnky či závesy a obliečky z prírodného ľanu. Žiarivým akcentom je modrozelená farba, ktorá pocitovo ochladila drevo a zjemnila "industriál". Odpichli sa od nej ďalšie doplnky aj veľká kachľová pec, ladili sa k nej okenné rámy či parapety.