Za drevenicou v dedinke Pohorelá sa oplatilo merať cestu. Je ráno, krátko pred oficiálnym začiatkom jari, no tu na Horehroní je jar ešte ospalá a opatrná. Vchádzame do dvora, kde nás z gánku vítajú rozkvitnuté čemerice plné bzučiacich včiel (mimochodom, sú zobrazené aj v erbe Pohorelej) a tabuľka Vitajte doma. A o chvíľu sa tak naozaj cítime.
Lov na chalupu
Sympatický Bruno začína: „Nikdy som nesníval o tom, že budem chalupárom. Ja, chalan z mesta, som nevedel ani zakúriť,“ usmieva sa. Moment „osvietenia“ však nastal, keď oslavovali otcove narodeniny v prenajatej chalupe na Starých Horách.
Učarovalo mu, ako sú tam všetci družne spolu. Pomenoval to pekne – vraj vtedy precitol a zaumienil si, že nájde miesto, kde by mohli tráviť čas presne takto – spolu, precítene a intenzívne.
V galérii si pozrite výsledok rekonštrukcie, s citom pre pôvodné a tradičné:
Hľadanie však nebolo také jednoduché a Brunovi napokon trvalo trištvrte roka. Pravidelne každý piatok vyštartoval z Bratislavy na „lov“ a absolvoval aj 4 až 5 obhliadok za víkend. Videl toľko chát aj chalúp, až mal celkom slušný prehľad o tom, čo, kde a za koľko sa ponúka po celom Slovensku.
Nikdy sa však neocitol na mieste, ktoré by ho uchvátilo. Pocit, že tu som dobre a správne, sa však predsa len po čase dostavil. A to práve tu, v Pohorelej. „Som emočný typ človeka a rozhodujem sa intuitívne,“ tvrdí o sebe.
„V niektorých veciach treba od racia trochu upustiť a presne toto bol ten prípad.
Zostáva vám 75% na dočítanie.
