Písať o vlastnej chalupe je tak trochu výzvou. Predsa len, pokúsiť sa pozrieť z nadhľadu, nezainteresovane na miesto a priestor, v ktorom človek odmalička trávil toľký čas, a ktoré má vryté hlboko v srdci, nie je vec každodenná ani pre redaktora. Zvyčajne píšeme o iných ľuďoch, cudzích príbehoch, neznámych chalupách.
Na druhej strane, pravidelne sa nám stáva, že sa nás počas reportážnych návštev chalupári vypytujú, či aj my máme vlastnú chalupu a kde. Ja sa teda hrdo hlásim. Mám, respektíve máme, rodinnú chalúpku v ľúbeznom Zamagurí. Aj keď sme ju vždy volali chata, nie chalupa. Dovoľte mi teda pozvať vás na našu pavligovskú chatu. (Snáď tento článok nevyznie ako redaktorské „samožerstvo“.)
V galérii nahliadnite na chalupu bližšie zvnoka aj zvnútra:
Život s riekou
Príbeh našej chaty je úzko spätý s riekou, predovšetkým rybárčením. Obaja rodičia boli vášnivými muškármi a rieka Dunajec ponúkala (a stále ponúka) skvele podmienky na tento aktívny spôsob chytania rýb. Z tých najvzácnejších tu žijú pstruhy, lipne či kráľovné slovenských horských tokov – hlavátky.
A ako spomínali miestni pamätníci, Dunajcom voľakedy dokonca vo veľkom tiahli k neresiskám aj lososy. Až dokiaľ Poliaci na dolnom toku Visly nepostavili priehradu. Plán mojich rodičov spočíval vo vybudovaní malej chatky, základne na prespatie, odkiaľ by sa vyrážalo na rybačky. Kúpili starú drevenicu so zanedbaným pozemkom
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 73% na dočítanie.
Zostáva vám 73% na dočítanie.