Českému portálu Lidovky.cz vyrozprávali svoj príbeh a zážitky z cestovania.
Sme cestovateľský pár a pred pár rokmi sme sa rozhodli urobiť si "kariérnu" prestávku a vycestovali sme za zážitkami do zahraničia. Spätne musím povedať, že sme sa nemohli rozhodnúť lepšie.
Obidvaja sme boli v tom čase pracovne veľmi vyčerpaní a cítili sme, že potrebujeme zmenu. Presedlali sme tak na cestovanie. Pôvodne sme chceli zmiznúť na rok na vysnívaný Nový Zéland. Plány nám ale zmenili neodbytné návrhy našich kamarátov Martina a Zuzky, aby sme s nimi vyrazili na polročnú cestu po strednej Ázii.
A tak sme začali premýšľať o tom, ako obidva tieto plány skĺbiť. Musím sa priznať, že krajiny ako Tadžikistan, Kirgizsko či Irán v tej dobe vôbec nepatrili na môj zoznam štátov, ktoré by som chcela navštíviť. Túžba po dobrodružstve však zvíťazila a tak sme si kúpili nášho Eda.
Edo
Je to modré Mitsubishi L300, krásna a vďačná dodávka, ktorú sme vypreparovali až na kov. Tak sa začali naše niekoľkomesačné prípravy pred cestou. Keď sme skončili, súčasťou auta už bola vyťahovacia kuchynka, spálňa, šatňa a tiež prídavná sprcha a WC. Skrátka všetko, čo potrebujete na fungovanie v prírode.
Medzitým sme sa už uchádzali o Working Holiday Visa na Nový Zéland. Nejakým zázrakom sa nám podarilo zohnať ich. Kto o týchto vízach ešte nepočul, tak by mal vedieť, že je to každoročný online "boj" pri registrácii.
Preže Slovensko aj Česká republika majú len obmedzený počet miest a záujem niekoľkonásobne prevyšuje kvótu. Urobili sme kompromis. Cestu po Ázii sme skrátili na výpravu po bezvízových krajinách ako Gruzínsko, Arménsko a Turecko. To nám dovolilo odletiť na opačnú stranu zemegule na jeseň a vychutnávať si novozélandskú jar.
Nepoznané krajiny východu
Jeden a pol mesačná cesta dodávkou po Turecku, Gruzínsku a Arménsku bola neskutočná. Edo bol tak dobre vytuningovaný, že nám nič nechýbalo. Teda, až na nezávislé kúrenie, na ktoré sme mysleli počas celej noci strávenej pri jazere Kari v nadmorskej výške 3190 metrov nad morom.
Cestovanie autom dáva tú najväčšiu slobodu. A hlavne vtedy, keď je to auto s pohonom 4x4 a krajina dovoľuje kempovať aj nadivoko. Šoférovanie na cestách v tejto časti sveta je však osobitnou kapitolou. Turecko sa nám zdalo poriadne divoké, no Gruzínsko, to je z pohľadu stredoeurópskeho šoféra hotová katastrofa.
Nik tu nedodržiava predpisy a niekedy akoby ľudia strácali aj pud sebazáchovy. A naopak, v Arménsku sme už 30 kilometrov po prekročení hraníc dostali pokutu za nedodržanie rýchlosti.
Následne sme už kvôli častým policajným kontrolám jazdili ukážkovo. Čo sa týka jazyka, v Gruzínsku a v Arménsku sme sa dorozumievali lámanou a niekedy aj vymyslenou ruštinou. V Turecku sa vždy našiel niekto so znalosťou angličtiny alebo nemčiny, ale samozrejme, aj my sme sa naučili základné frázy miestnych jazykov, čo je teda dosť fuška.
Podarilo sa nám precestovať takmer celé Gruzínsko, od brehov Čierneho mora, cez Kavkazské Ušguli (vraj najvyššie položená dedinka v Európe), hlavné mesto Tbilisi, mesto Gori (rodisko Stalina), až na východ po dedinu Omalo.
Sem viedla pravá off-road cesta, ak nemáte náhon na všetky štyri kolesá, radšej tam ani nechoďte. Napriek prenádhernej krajine a zaujímavým miestam si však moje srdce získali hlavne Gruzínci.
Prakticky pri každej príležitosti sa zastavili na kus reči a neraz priniesli aj domáce zásoby ChaCha, čo je ich miestna pálenka z hrozna. A k tomu víno, čerstvý syr či zeleninu.
Ich nezištná ochota bola taká veľká, že som sa neraz na seba hnevala, že čakám, kedy príde tá cena za pomoc. Táto krajina je zatiaľ nepoškvrnená turizmom, preto by ste ju mali navštíviť čo najskôr.
Arménsko
Tam sme až toľko „nekočovali“. Chceli sme vystúpiť na najvyšší vrch Aragac (4090 m n. m.), ale zabránila nám v tom búrka. Navštívili sme krásny Jerevan s ochutnávkou miestneho koňaku a hrajúcou fontánou. Vykúpali sme sa v studených vodách jazera Sevan.
V Jerevane sme kempovali u milej bábušky a jej dcér. Mimochodom, nič od nás za to nechceli. A tak sme u nich strávili asi štyri dni, poznávali miestnu kultúru, ochutnávali domáci šašlik a učili sa variť arménsku kávu.
Turecko
Na spiatočnej ceste sme zamierili na juh Turecka. Navštívili sme zrúcaniny bývalého hlavného mesta Arménska Ani, krásne mešity v mestách ako Urfa alebo Dogubeyazit; ochutnali pistácie v hlavnom meste tejto plodiny Gaziantepe a vyfotili sme sa pri obrovských kamenných hlavách na hore Nemrut.
Očarila nás oblasť Kapadokia, kde najdete rozsiahle skalné mestečká a skoro ráno stúpa nahor k nebu množstvo farebných teplovzdušných balónov, ktoré dávajú tomuto miestu jedinečný nádych.
U protinožcov
Oproti našim doterajším cestovateľským skúsenostiam bol Nový Zéland šok. Hlavne v cenových hladinách. A veru, veľmi ťažko sme si museli zvykať na to, že si nemôžeme dovoliť stravovať sa v reštauráciách, kedy sa nám zachce.
Aby ste tomu dobre rozumeli, ani na predchádzajúcej ceste sme sa nestravovali až tak často v podnikoch, ale to bolo skôr kvôli tomu, že výber nebol najväčší. A gruzínske chatchapuri nechcete jesť každý deň. Každopádne Nový Zéland ma osobne zaskočil.
Chceli sme žiť v tejto krajine pol roka, no pochopili sme, že bez zárobku to nepôjde. Prvé tri mesiace sme teda venovali poznávaniu krajiny a hlavne bežného života Kiwiov, ako sa Novozélanďania nazývajú.
Ideálny bol pre nás systém WOOFingu, čo je vlastne práca na farmách 4 až 5 hodín denne výmenou za ubytovanie a stravu. Takto sme obišli asi päť fariem na severnom ostrove a vyskúšali si rôzne druhy práce.
Od natierania plotov, upratovania domu, stavby kôlne na drevo až po vytrhávanie buriny. Na jednej organickej farme sme zbierali pomaranče. A poviem vám, že lepšie som ešte nikdy nejedla.
Po presune na južný ostrov sme chvíľu cestovali a potom si našli platenú prácu. Dva týždne sme triedili ovocie kiwi pred dozretím a potom sme mesiac zbierali jablká. Presne tu som zistila, čo už nikdy v živote nechcem robiť....
Medzi moje top zážitky z celého polroku u protinožcov patrí určite celodenná túra Tongariro Alpine Crossing, kde ma Milan požiadal o ruku. Stalo sa to priamo na Hore osudu (fanúškovia Pána Prsteňov vedia).
Úžasná bola aj návšteva Hobbitonu, surfovanie na vlnách v mori a tiež na pieskových dunách, Artdeco víkend v Napier, či maorská Rotorua. Videli sme vtáky kiwi, tučniaky, veľryby, delfínov a vačicu, ktorú miestni tak veľmi nenávidia.
Nový Zéland je krajinou usmievavých ľudí, ktorí sa s vami radi porozprávajú na ulici. Krajina s minimálnou byrokraciou (napríklad auto si prepíšete na seba na pošte), ale tiež predraženého internetu.
Nájdete tu duny piesku, útesy, sopky, gejzíry, ľadovce a takmer všade je oceán. Príroda je tu nádherná a miestni o tom vedia, vážia si ju a chránia. A aké boli novozélandské Vianoce? Hmmm, nebolo to zlé, ale zasnežené Vianoce sú zasnežené Vianoce.
Obidve cesty nám ukázali rôzne tváre sveta. Navštívili sme krásne miesta, spoznali skvelých ľudí, ale hlavne, spoznali sme sami seba.
Nebojte sa aj vy zmeniť svoj život a vycestovať. Naše cesty nájdete na facebooku a tiež na našich webových stránkach.