Adriano Baldessari sa do Česka presťahoval pred 19 rokmi. Žije v registrovanom partnerstve s Čechom a plánuje u našich západných susedov zostať.
"V Česku sa mi páči, že dopravných prostriedkoch ľudia väčšinou rešpektujú zásady slušnosti, uvoľnia miesto staršej osobe, najskôr vystúpia a až potom nastúpia, čo u nás v Taliansku nie je až také automatické," povedal v rozhovore pre Lidovky.
"Inak mám pocit, že sa v zahraničí Česi skôr vyhýbajú iným Čechom. My Taliani, keď dovolenkujeme v cudzej krajine, radi sa stretávame s našimi krajanmi a bavíme sa s nimi," hovorí.
Čo vás na Česku najviac prekvapilo pri vašej prvej návšteve?
Ťažko odpovedať na túto otázku jednoznačne. Môžem ale povedať, že ma prekvapilo viacero faktorov: predovšetkým to bola krása tejto krajiny, ktorú môžete pozorovať v prírode a tiež na fasádach starodávnych palácov v mnohých mestách, aj v tých najmenších.
Ďalej to bola životná úroveň a nakoniec celková atmosféra, ktorá dokáže v človeku vyvolávať aj protikladné pocity, od eufórie až po melanchóliu.
Kedy ste sa rozhodli, že tu chcete zostať natrvalo? Čo vás k tomu viedlo?
Vždy som mal vášeň pre cudzie jazyky. Na gymnáziu som sa poctivo učil latinčinu, nemčinu aj starú gréčtinu. Po maturite som sa potom venoval angličtine a vo svojom voľnom čase som navštevoval rôzne európske mestá. Medzi nimi bola aj Praha.
Česká metropola ma tak očarila, že som sa začal učiť češtinu ako samouk. Hneď som si uvedomil, že ide o veľmi ťažký jazyk a bolo by dobré učiť sa ho priamo na mieste.
V roku 1999 som sa presťahoval do Prahy a prihlásil som sa na intenzívny kurz češtiny v ústave jazykovej a odbornej prípravy. Potom nasledovalo vysokoškolské štúdium na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej, kde som úspešne absolvoval odbor čeština pre cudzincov. Medzitým som sa živil ako lektor talianskeho a českého jazyka, pracovné ponuky mi pribúdali, prišla aj láska a v Česku som už zostal.
Čo vám na Čechoch najviac prekáža?
Našťastie, neexistuje veľa vecí, ktoré by mi prekážali. Ale predsa len... to sťažovanie sa na všetko, tá večná nespokojnosť, negatívny až pesimistický prístup k životu a k novým skúsenostiam.
O ohľadne štýlu...ach, tá móda! Sú síce ľudia, ktorí sa vedia krásne obliekať, ale občas stretávam outfity z dávnej doby. Chlapi si stále dávajú osobné veci do igelitovej tašky, ale našťastie, zdá sa mi, že je toho už menej, ženy nosia v kanceláriách crocsy.
A pritom to vôbec nie je otázka financií, skôr chýbajúceho zmyslu pre estetiku. Inak, vzhľad je voľba, takže každý má právo na image, ktorý si sám zvolil.
Chodili ste niekedy s Čechom/Češkou?
Áno a stále chodím, pretože môj partner je Čech. Sme spolu 15 rokov a nechýba nám to, čo často charakterizuje dlhodobý vzťah: vzájomné pochopenie a opora.
Myslím si, že Česi sú tolerantní, slušní, pokojní, sú realisti a berú rôzne situácie s nadhľadom. Toto sa dobre kompenzuje s naším talianskym temperamentom a niekdy aj s prehnanými prejavmi emócií.
Je nejaký rozdiel v tom, ako sa Česi správajú k sebe navzájom, k starým ľuďom, deťom, ako je to zvykom vo vašej krajine?
V Česku sa mi páči, že v dopravných prostriedkoch väčšinou ľudia rešpektujú zásady slušnosti (uvoľnia miesto na sedenie staršej osobe, najskôr sa vystupuje a potom nastupuje...), čo u nás v Taliansku nie je úplne automatické.
Ale zdá sa mi, že v zahraničí sa Česi vyhýbajú iným Čechom. My Taliani sa radi stretávame s krajanmi a bavíme sa s nimi. Čo sa týka detí, správanie sa k nim je podobné ako všade v Európe. Niekto preferuje liberálnu výchovu, iní sú prísnejší ale jedna vec je istá: tam, kde sú deti, je vždy rušno a veselo.
Čo si myslíte o českom humore? Sedí vám?
Každá krajina má svoj špecifický humor. Aby ho človek dobre pochopil, potrebuje sa najskôr integrovať. Asi druhý rok som býval v Prahe a môj český známy mi pustil film „Ecce homo Homolka“.
Spomínam si, ako šialene sa všetci smiali, takmer pri každej scénke. A ja som si v duchu hovoril: "Preboha, čo je to za film?!" Keď si film pozriem dnes, dokážem sa smiať rovnako ako vtedy moji kamaráti. Vlastne aj humor si vyžaduje svoj čas a po 19 rokoch v Česku by sa dalo povedať, že mi to celkom sedí.
Zaujímate sa o českú históriu?
Rád cestujem po Českej republike. Milujem umenie a architektúru, ktorá zároveň súvisí s históriou. Myslím, že Česká republika vzhľadom k svojej relatívne malej rozlohe je naozaj bohatá na pamiatky a miesta,ktoré sú úplným klenotom.
Kultúrne dedičstvo rástlo aj vďaka vplyvu mnohých panovníkov a významných dynastií, akými boli Přemyslovci, Luxemburgovci, Jagellovci či Habsburgovci.
Pijete pivo? Ako vám chutí česká kuchyňa?
Pivo nepatrí k mojim obľúbeným nápojom, dám si ho iba zriedka. Ale musím uznať, že české pivo je naozaj jedno z najlepších. Čo sa týka českej kuchyne, mne celkom chutí, ponúka sýte polievky, české knedlíky sú zaujímavou prílohou k mäsu. Medzi moje obľúbené bezmäsité pokrmy patrí vyprážaný syr, ten milujem.
Aj české múčniky sú úžasné, hlavne tie domáce. Taký klasický slivkový koláč s mrveničkou môže byť dobrým príkladom porekadla, že v "jednoduchosti je krása", no ja by som ho trošku upravil na "v jednoduchosti je dobrota".
Samozrejme, nejde o kuchyňu, ktorú by som konzumoval denne, pretože je pomerne ťažká, prácna na prípravu a veľmi kalorická.
Myslíte si, že v Česku už zostanete?
Človek nikdy nevie, čo sa môže v budúcnosti stať. Ale zatiaľ v Prahe robím prácu, ktorá ma skutočne baví, mám okolo seba skvelých ľudí, ráno vstávam pomerne rád, a preto nevidím žiadny dôvod, aby som v Česku ďalej nezostal.
Zaujímate sa o českú politiku? Aký máte na ňu názor?
Zaujíma ma politické dianie v Taliansku aj v Česku, pretože som si vekom uvedomil, že aj politika je dôležitou súčasťou štátu. Každopádne nie som do tejto témy až taký zapálený ako iní ľudia.
Čo človek, to názor a nakoniec sa všetci zhodnú, že je stále čo zlepšovať. Z tohoto dôvodu mám skôr tendenciu vyhýbať sa politickým debatám.
Čo vám najviac chýba?
Chýba mi hlavne rodina a priatelia, ktorých mám v Taliansku. Ale našťastie, mám flexibilnú prácu a existujú aj nízkonákladové lety, ktoré mi umožňujú vidieť mojich blízkych relatívne často. Inak nemám nič, čo by mi úplne chýbalo. V Česku som prosto šťastný.