Aby bolo jasné, o čom bude reč, v čom sú tí Švajčiari vlastne tak obdivuhodne výnimoční, doprajme si hneď na začiatku aspoň zjednodušené technické minimum.
Železnice sa s horským terénom z princípu príliš nekamarátia. Sklon koľají na bežných tratiach nepresahuje tri percentá, na lokálnych tratiach to výnimočne môže byť okolo šesť percent.
Za touto hranicou prestáva byť prevádzka kvôli nízkemu treniu medzi kovom kolesa a koľajnice bezpečný, a tak musí nastúpiť takzvaná zubačka. Bez nej by vlaky nevyšplhali do hôr, ani by nedokázali cestou dole spoľahlivo brzdiť.
Projektanti koľaje bez zubačky rozvinú v strmých zrázoch do všelijakých slučiek, aby stúpanie i klesanie rovnomerne rozložili. Alebo jednoducho prevŕtajú veľhory dlhočiznými tunelmi.
Švajčiari sa vypracovali na majstrov oboch variant. Vďaka tomu je cestovanie vlakom v alpskej krajine zďaleka najkomfortnejšou možnosťou dopravy.
Napriek terénu s desiatkami štvortisícových vrcholov. A tak priemerný Švajčiar nasadne do vlaku šesťdesiatkrát za rok.
Onen priemerný Švajčiar už však nevníma gýčovité krásy ubiehajúce za oknom, pretože sa naučil vo vlaku predovšetkým pracovať. Pritom práve veľkolepé vyhliadky spojené s pozoruhodnými príbehmi priťahujú na švajčiarske koľaje lovcov zážitkov z celého sveta.
Priekopník Riggenbach
"Nezastavujeme, máme meškanie!" Klasická česká filmová hláška vo Švajčiarsku nenájde príliš pochopenie, tamojšie vlaky sú preslávené presnosťou. Ak by sa niekde dala uplatniť, potom len na svahoch hory Rigi nad Luzernským jazerom.
Na tento sotva dvojtisícový vrchol sa driape od roku 1871 najstaršia euró...
Zostáva vám 85% na dočítanie.