Renée Savková žije na Bali už tretí rok, pracuje tam na pozícii hotel manager v hoteli 14PALMS. Ako dobrovoľníčka je tiež súčasťou projektu Bali Anak Bukit - nedeľnej neziskovej školy pre miestne deti.
Okrem toho má svoje dva projekty Ministry of HAPPINES we are (výroba cestovateľských smaltovaných hrnčekov pre minimalizáciu jednorazových plastov, recyklované peňaženky z krabíc od mlieka). Pod názvom Pepino Bali vyrába spolu s balijskou rodinou nohavice z miestnych látok.
Ako to teraz na Bali vyzerá a aké opatrenia tu platia?
Bali je momentálne veľmi pokojným miestom, skoro by som povedala že až idylickým, bez všadeprítomných davov turistov, rušnej prevádzky na cestách. A keď vynechám nosenie rúšok, ktoré je v Ázii bežným zvykom, tak bez akýchkoľvek zásadných obmedzení.
Navyše postih za nedodržanie je celkom komický. Ak máte tú smolu, že vás náhodou zastaví polícia a vy nemáte rúško, musíte urobiť desať kľukov a potom sa, tak trochu potupne, odfotiť s ceduľou, že nenosíte rúško. Fotografia je potom zdieľaná na sociálnych sieťach.
Jediným striktným obmedzením je uzavretie pláží a turistických atrakcií, ale už aj od toho sa postupne upúšťa. Celú dobu sú hotely, reštaurácie, kaviarne či fitcentra otvorené, niektoré z nich však kvôli nedostatku klientov dobrovoľne prerušili prevádzku. Bežný život tu pre mňa po celý čas pandémie plynie tak akosi bez zásadných obmedzení.
Dodržujú ľudia opatrenia nariadené vládou?
Čo sa týka nosenia rúšok, musím povedať, že drvivá väčšina miestnych obyvateľov a cudzincov, ktorí tu trvalo žijú, to dodržiava. U zvyšných turistov, ktorí sa tu rozhodli pandémiu prečkať (predovšetkým turisti z Ruska), to však už tak bežné nie je.
To isté platí o návšteve uzavretých pláží - miestni a trvale žijúci cudzinci zákaz vstupu dodržiavajú, bez rešpektu k tomuto nariadeniu sa však stavajú predovšetkým ruskí turisti, ktorí preliezajú či ničia zátarasy k prístupom na pláže.
Akú náladu pociťujete okolo seba?
Pokojnú. Miestni ľudia sú veľmi pokorní a skromní, teda aj v týchto časoch, kedy sa musia ešte viac uskromniť, stále nestrácajú úsmev na tvári či vľúdne slovo a vďaka svojej silnej viere - balijskému hinduizmu - veria v dostatočnú ochranu vyššou mocou, teda žiadnej zásadnej panike nepodľahli.
Mnoho ľudí naozaj dodržiavalo odporúčania vlády, a to zdržiavať sa čo najviac doma, dodržiavať zvýšenú hygienu a odstup, nosiť rúška. Veľký vplyv na atmosféru má však podľa môjho názoru aj fakt, že potvrdených prípadov je tu neporovnateľne menej ako napríklad v Európe.
Ako je to v krajine s cestovným ruchom? Sú otvorené hranice?
Bali ako raj turistov samozrejme v tomto ohľade utrpelo veľkú ujmu. Turistické víza sú pozastavené, na ostrov sa dostane len ten, kto vlastní pracovné povolenie tzv. KITAS alebo diplomatické či business vízum. Pre bežného turistu zo zahraničia je teda ostrov uzavretý, podľa aktuálnych informácií by to tak malo byť až do októbra tohto roku, samozrejme podľa situácie.
Inak je to z hľadiska vnútroštátnej dopravy. Na iné ostrovy v rámci Indonézie sa dostanete, avšak iba s negatívnym výsledkom testu, nie starším ako sedem dní. Čo sa týka tých, ktorí sa chcú vrátiť domov, napríklad späť do Česka, momentálne už nie je žiadny problém odletieť z Bali.
Ako prežívate situáciu vy? Na čo ste sa po karanténe najviac tešili?
V marci, kedy situácia eskalovala, som mala isté obavy a sledovala s napätím situáciu vo svete cez katastrofické správy z médií, z čoho mi nebolo vôbec dobre. Tak som to prestala sledovať a dosť sa mi uľavilo. Zaujímala som sa len o lokálne správy, ktoré mi boli užitočné na to, aby som ja sama za seba minimalizovala možnosť ohroziť rizikové skupiny z radov miestnych obyvateľov a nedopustila sa z nevedomosti nejakého prečinu proti lokálnym nariadeniam.
Vírus samotný ma nevystrašil. V závere minulého roka som bola ja, aj veľká kopa známych, chorá a podľa popisovaných symptómov pravdepodobne išlo o COVID-19 s ľahkým priebehom. (Nielen) čínskych turistov tu bolo v tej dobe veľa a ešte do marca sem veselo lietali ďalej.
Jediný "dramatický" zásah do môjho každodenného života malo opatrenie v podobe uzavretia pláží a zákaz vonkajších aktivít, čo pre milovníka surfovania je celkom bolestivé obmedzenie. Zákaz som aj napriek svojej nevôli dodržiavala, a to približne dva mesiace. Občas bolo možné sa niekam dostať, napríklad loďou s miestnymi rybármi, ktorí nás za úplatok vyviezli k vlnám, ale veľmi som si to neužila s vedomím, že robím niečo zakázané. Posledný mesiac už je možnosť surfovať na pár miestach, takže k šťastiu mi už nič nechýba.
Situácia však mala zásadný vplyv na moju prácu, lebo pracujem v turizme. Ako manažérku hotela ma čakalo veľa neľahkých situácií, ktoré postupne viedli až k dočasnému uzavretiu hotela a s tým spojeným aj dočasným prepúšťaním mojich milých zamestnancov, čo som spočiatku naozaj ťažko niesla.
Na začiatku sa im pomohlo prekonať prvotnú zmenu a teraz sa im našťastie všetkým darí dobre, aj s podporou ostatných členov ich rodín. Už sa všetci nemôžeme dočkať, keď sa opäť uvidíme v práci, snáď to bude už čoskoro. Každopádne ani uzavretie hotela nevnímam nijako záporne. Je to skvelý čas a pokoj na opravy a renovácie, ktoré sa počas plnej prevádzky robia len ťažko, teda aj táto situácia má pre hotel svoje výhody.
Sledujete tamojšiu politiku? Ako sa stavajú občania k ohrozeniu koronavírusom?
Indonézskou politiku sledujem skôr okrajovo, ale z môjho pohľadu miestna vláda na Bali k situácii pristúpila veľmi zodpovedne, informovanosť je celú dobu dobrá, celkom prehľadná a myslím, že v ľuďoch vyvoláva pocit, že je všetko pod kontrolou.
Miestni občania, ako som už spomenula, mnohé odovzdávajú do rúk "svojich Bohov", ku ktorým sa niekoľkokrát denne modlia a pripravujú pre nich obety ako odmenu za ochranu nielen ich samotných, ale aj za ochranu celého sveta.
Vírusu sa myslím veľmi neboja, mladí chápu, že by mohli ohroziť tých zraniteľnejších, najstarších členov svojich rodín, ktorí sú pre nich váženou studnicou poznania starých tradícií a kultúry, a čo zo svojho okolia viem, snažia sa ich naozaj chrániť. Navyše miestni veria v posmrtný život, nie sú teda natoľko "posadnutí" strachom zo smrti, ako je to v našej kultúre.
Myslíte, že karanténa ľuďom po celom svete "niečo dala"?
Mám skôr optimistickú povahu a ako milovník prírody a našej planéty považujem celú situáciu skôr ako pozitívnu. To, že sa svet na chvíľu zastavil, vlastne nie je v mnohých ohľadoch vôbec zlé, naopak.
A pozitívne dopady tejto situácie môžem pozorovať v bežnom každodennom živote všade okolo seba: rapídne ubudlo odpadkov (nielen z pláží), ktoré tu v tonách zostávajú z masívneho turistického konzumu. Zmizli zápchy na cestách a prestalo lietať jedno lietadlo za druhým, čím zásadne ubudlo škodlivých splodín z ovzdušia a vzduch sa prečistil natoľko, že takmer každý deň môžete pozorovať z juhu ostrova sopku, ktorá je vzdialená takmer sto kilometrov.
Ostrov Bali si zaslúžil oddych od turizmu, ktorý už mnohé miesta doslova zničil. Tiež si ľudia, hoci majú sami málo, pomáhajú a tým, ktorí sa kvôli situácii dostali do naozajstnej núdze, je pomáhané z mnohých smerov: ako z radov miestnych autorít, tak aj z mnohých organizácií, ktoré vznikli práve na pomoc tým, čo to najviac potrebujú. A pomáhame samozrejme aj my, Česi žijúci na Bali.
Z môjho pohľadu je pre celý svet táto situácia dokonalou príležitosťou uvedomiť si, čo je v živote a k životu naozaj potrebné, príležitosťou na to, aby sme sa na chvíľu zastavili a čas venovali sami sebe a najbližším. Verím, že pre každého z nás to bola v istom zmysle skúška, nové poznanie a príležitosť k zmene, dúfam, že u väčšiny k tej dobrej správnej zmene. Prajem nám a našej planéte lepšie zajtrajšky.