Zaslúžený plod zodpovednej prípravy na život Slovenky v (pred)dôchodkovom veku. Tak by sa dala nazvať Oľgina kariéra opatrovateľky v Rakúsku.
Do dôchodku sa poistila. Kurzami
Čerstvá šesťdesiatnička z Košíc, absolventka ekonomickej univerzity, pracovala celý život v štátnych podnikoch. A keďže vedela, ako to na Slovensku „chodí“, rozhodla sa do zrelého veku poistiť: naučila sa nemčinu a spravila si ošetrovateľské kurzy. Lepšiu investíciu do seba si spätne vie len sotva predstaviť.
„Dnes je zo mňa dôchodkyňa, ktorá má možnosť spoznávať inú kultúru, inú mentalitu. A navyše robím zmysluplnú prácu, ku ktorej mám vzťah. Nehovoriac o tom, že som mala šťastie na zamestnávateľov,“ referuje.
S jednou z nich je dodnes v kontakte, hoci babička, o ktorú sa starala, je už niekoľko rokov po smrti.
Nie všetky opatrovateľky však majú podľa jej skúseností také šťastie. „Niektorým dávajú pocítiť, že vykonávajú podradnú prácu, iným nevyplatia všetky peniaze, ďalším nedajú poriadne najesť.“
Vzťah s mužom? Sme si vzácnejší
Aj Oľga si však zo začiatku zažila ťažšie časy. Trápila sa, že nie je doma s rodinou, že dcére je bez nej doma smutno. No dnes je všetko ináč. Na dvojtýždenný rytmus si zvykla, dcéra medzičasom aj tak odišla z domu a s manželom im odlúčenie prospelo.
„Sme si vzácnejší. A oveľa viac času trávime spoločne – športujeme, chodíme na výlety. Vďaka vyššiemu príjmu si to môžeme dovoliť.“
Rodinný rozpočet obohacujú aj prídavky na deti, ktoré sú podľa Oľginých slov približne desaťkrát vyššie ako na Slovensku. A čo jej na Rakúsku okrem vyšších platov a lepšieho sociálneho zabezpečenia ešte imponuje? Že nie sú natoľko sentimentálni vo vzťahoch.
„Keď to neklape, jednoducho sa rozídu. Slováci zvyknú zotrvávať v nezdravých vzťahoch. No je to aj o peniazoch. U nás si to jednoducho často nemôžeme dovoliť.“
Trápi ma, že utieram za hranicami zadky
Je to už osem rokov, čo sa stará o dôchodcov v Rakúsku. A... doteraz sa s tým nezmierila. „Kam sme sa to dopracovali, keď Slovenky s maturitou utierajú za hranicami zadky? Navyše za plat, za ktorý by domáci nerobili ani štvrtinu z toho, čo my?“ pýta sa 35-ročná Andrea z Michaloviec.
Osobné skúsenosti jej negatívny postoj ešte prehĺbili. „Roky som žila v spoločnej izbe so starou pani, trpiacou Alzheimerovou chorobou. Skúste si to predstaviť: dva týždne v kuse ste 22 hodín denne k dispozícii a nemáte šancu si ani na chvíľu vydýchnuť v súkromí.“
Žijem cudzí život
To by však na tom ešte nebolo to najhoršie. Najviac ju trápi, že žije cudzí život. „Aj tá najlepšia rakúska rodina je o ničom, pokiaľ je moje dieťa samo doma, stovky kilometrov odo mňa.“
V čase, keď začala dochádzať do Rakúska, mala jej dcéra sedem rokov. „Bola to trauma pre mňa aj pre ňu. No nešlo o moju voľbu, bola to nutnosť,“ zdôrazňuje Andrea. Po rozvode sa totiž stala jedinou živiteľkou rodiny.
Teda – s výnimkou jej rodičov. Bola to práve mama, ktorá ju priviedla k tejto práci. Vlastným príkladom. „Striedame si v Rakúsku šichty a z toho dôvodu sa takmer nevidíme. Raz sa o dcéru stará mama, raz ja.“
Našťastie, aj Andrein otec sa ukázal ako dobrý gazda a opatrovateľ, čo celej rodine uľahčuje situáciu.
No nielen Andrea, ale aj jej mama sa ťažko vyrovnáva s prácou opatrovateľky.
Jedno obdobie dokonca brala tabletky na upokojenie. „A viete, čo sa jej lekárka spýtala ako prvé? Či pracuje ako ošetrovateľka v Rakúsku. Je to proste obrovský psychický tlak.“
Z tristo eur nevyžijem
Momentálne je Andrea doma, hľadá si prácu v ďalšej rakúskej rodine. O robote na Slovensku ani neuvažuje. Vie, že by sa dokázala zamestnať aj tu, no z ponúkaných 300 eur proste nevyžije.
„V Rakúsku zarobím za dva týždne okolo sedemsto, čo okrem základného živobytia postačí aspoň na návštevy mojej sestry v neďalekom Prešove či neplánované drobnosti pre dcéru.“
Nechce tvrdiť, že peniaze sú základ, na druhej strane však vidí, aký pozitívny vplyv má ich dostatok na životy Rakúšanov. „Možno sú o dačo chladnejší vo vzťahoch, no na druhej strane sú oveľa pokojnejší, nestresujú sa. Musím sa priznať, že im občas aj závidím. Prečo oni môžu tráviť čas so svojou rodinou a ja nie?“
Ako v zlatej klietke. S dobrým platom
Mala pred päťdesiatkou, odrastené deti a ovládala nemčinu. Možno práve posledné dva faktory mali na svedomí, že si vyskúša prácu domácej opatrovateľky v Rakúsku. Nielen pohovor, ale aj prvý skúšobný pobyt absolvovala Emília ešte ako zamestnankyňa novozámockej nemocnice.
Prvá skúsenosť? Štyri kilá dole
„Bol to šok,“ komentuje z odstupom siedmich rokov. Ani dlhoročná prax na oddelení psychiatrie ju na takú skúsenosť nemohla pripraviť. Išlo o vpád do inej reality. Luxusný viedenský byt a v ňom „uväznená“ vysokopostavená žena, čerstvá vdova, ktorej činorodý život preťal pád z koňa.
Bola sedem dní a sedem nocí v cudzom byte, doslova vydaná napospas „zložitým“ náladám cudzej osoby. „Celý čas na mňa pozerala zvrchu. Vedela som sa do nej vžiť, no i tak ma to psychicky ničilo. Za týždeň som schudla štyri kilá,“ spomína Emília na prvé dni.
A dôsledky tejto skúsenosti? Výpoveď v nemocnici a výmena zabehanej stabilnej práce za dvojtýždňové šichty v susednej krajine.
„Keď som sa nad tými dňami spätne zamyslela, uvedomila som si, že som sa vlastne nemala tak zle. Vlastná izba, žiadne ranné vstávanie a počas dňa veľa času na svoje aktivity.“ Priznáva, že nezanedbateľnou motiváciou bol aj podstatne lepší plat.
Ohováranie v priamom prenose
Pani Emília bola oproti veľkej časti svojich kolegýň opatrovateliek v značnej výhode. „Dcéra bola v tom čase už vydatá, syn študoval na vysokej škole a manžel starostlivosť o domácnosť zvládal bez problémov.“
Napriek tomu sa jej z domu na tie dva týždne neodchádzalo ľahko. A v rakúskych rodinách si takisto užila svoje. Jej skúsenosti presne potvrdzujú názory odborníkov, že emočná zaangažovanosť, ktorá je nevyhnutná pri tejto práci, môže spôsobiť tak obrovský pocit naplnenia, ako aj silnú frustráciu.
„Jedna z mojich prvých klientok bola žena na vozíčku, ktorá sa na mňa najprv strašne upla – plakávala zakaždým, keď som odchádzala domov,“ spomína Emília.
Neskôr sa situácia úplne zvrtla a Emília musela istý čas tolerovať ohováranie svojej osoby v priamom prenose. Rakúšanka si totiž myslela, že pre svoju nedokonalú nemčinu jej aj tak nerozumie.
Vzťahy na celý život
Skutočne pestrú zmes emócií jej priniesla aj posledná skúsenosť v tomto fachu. Starala sa o babičku, s ktorou žil aj jej syn.
„Na prvý pohľad bol čudák, navyše s psychiatrickou diagnózou. Bála som s ním spať v jednom dome.“ Napokon sa ich vzťahy zintenzívnili natoľko, že je s dvojicou dodnes v kontakte, dokonca sa navštevujú.
Napriek tomu Emília povolanie domácej opatrovateľky o dva roky zavesila na klinec. „Čím som staršia, tým viac si uvedomujem, akú má hodnotu tráviť so svojou rodinou čo najviac času. Tie dvojtýždňové odlúčenia sa mi zdali pridlhé. Neľutujem však – bola to pekná skúsenosť,“ dodala.
V článku boli použité ilustračné snímky.