Možno si to na prvý pohľad nevšimnete: Montafon, mohutné údolie v najzápadnejšom rakúskom cípe Vorarlbersku, vyzerá ako iné veľké alpské zníženiny. Pri bližšom skúmaní tú však odhalíte fascinujúci svet vysokohorských priehrad a nadväzujúcich inžinierskych diel. A tiež jednu z najkrajších horských ciest Álp.
Keď sa z priesmyku Bielerhöhe (2037 m nm) pozeráme na krásnu panorámu trojtisícoviek, lemujúcich rakúsko-švajčiarsku hranicu, tak pozadiu dominuje mohutná pyramída Piz Buin (3312 m nm), zatiaľ čo vpredu pohľad skĺzava cez veľkú vodnú plochu v popredí. Nie je to ľadovcové jazero, ako by sa v tomto prostredí dalo čakať, ale umelá vodná nádrž. Dielo ľudských rúk však prezrádza len celkom nenápadná hrádzu a tiež brehy, na ktorých je poznať časté kolísanie hladiny.
Desiatky serpentín a kilometer prevýšenia
Nádrž Silvrettasee, ako sa vodnej ploche hovorí, je najvyšším a začiatočným prvkom impozantného systému nádrží, podzemných potrubí a hlavne vodných elektrární, ktoré v tejto oblasti od 20. rokov 20. storočia postupne vznikali. Ide o typický "Speicher", teda zásobáreň vody, ktorá sa neskôr potrubím privádza k turbínam ukrytým spravidla v skale o mnoho sto metrov nižšie. Odtiaľ aj z iných miest na periférii Montafonu.
Na Bielerhöhe sme prišli od západu, z vorarlberskej strany, po dnes preslávenej vyhliadkovej ceste Silvretta Hochalpenstrassa. Jej tridsaťštyri serpentín, pomocou ktorých prekonáva tisícmetrové prevýšenie z poslednej montafonskej dediny Partenen, zanechá silný dojem na každom návštevníkovi: cesta sa totiž šplhá nahor veľmi strmým, zdanlivo neprekonateľným svahom. Každou zákrutou meniace sa panorámy dajú rýchlo zabudnúť aj na pomerne vysoké mýto, ktoré sa tu vyberá (15 eur za osobné auto).
Lenže pôvodne to tu vyzeralo úplne inak. Silvrettskú ceste začali stavať pred 2. svetovou vojnou, v čase, keď hore už fungovala menšia priehrada Vermuntsee. Pri jej stavbe sa materiál aj pracovnej sily dopravovali hore provizórnou lanovkou, ktorá však kapacitou prestala postačovať.
Cesta sa stavala najprv odhora, teda jednoduchším terénom z priesmyku Bielerhöhe a pôvodne sa tu s nejakou turistickou prevádzkou vôbec nepočítalo. Technicky najnáročnejší úsek "Silvretta", prekonávajúci strmý svah dolu do Partenen, postavili až po vojne a pre verejnú prevádzku funguje diaľnica od roku 1954. Nebyť teda nápadu využiť vodné sily montafonských potokov a riek, najskôr by sme sa tadiaľ autom nikdy nezviezli. A Montafon by ostal slepým údolím.
Voda z dvoch strán
Sporo osvetlená štôlňa pod priehradou Kopssee neberie konca. Rôzne sa vetvia, po stovkách schodov prechádzame z jedného poschodia do druhého. Elektrárenská spoločnosť Illwerke vkw tu raz týždenne usporadúva pre záujemcov exkurziu "za oponu". Súčasťou trasy je aj celkom dobrodružný pochod mladinou, ktorým sa dostanete k päte priehrady a potom do vnútra hrádze. Priehrada Kops je mladšia, z 60. rokov 20. storočia, a je zaujímavá okrem iného svojou polohou na rozvodí medzi Montafonom (ktorým preteká rieka Ill a smeruje do Severného mora) a tyrolským údolím Paznauntal, odvodňovaním do Innu a teda do Čierneho mora.
To ale nie je náhoda: aby turbíny, umiestnené hlboko dole v údolí, mohli ísť pokiaľ možno stále na čo najvyšší výkon, je potrebný stály prísun vody. A tak ich do priehrady odklonená väčšina potokov a potôčikov, ktoré by inak stekali do Tirolska.
Snímky: Creative Commons. Vít Štěpánek
Pri stavbe priehrady Kops si inžinieri museli poradiť s veľmi strmým terénom, priehrada totiž "sedí" na mohutnej skalnej ostrohe. Z toho dôvodu je jej betónová klenbová hrádza rozdelená ostrým hrotom a vytvára dva elegantné, prehnuté oblúky. Hrádza je návštevníkom prístupná bez obmedzení a jej prechod je zážitkom, ktorý môže vyvolávať mrazenie v chodidlách - ako by ste na sebe cítili ten obrovský tlak vody do subtílne pôsobiacej hrádze, po ktorej práve šliapete.
Partenen, na konci sveta
Tiež k priehrade Kops sa dá prísť autom, avšak len z tirolskej strany. My sme zvolili pešiu trasu. Najprv nám z Partenen pomohla lanovka Tafamuntbahn a od jej hornej stanice sme pochodovali po mierne stúpajúcom chodníku na hrane údolia. Na nie príliš dlhom úseku sa scenérie fantasticky menili: z hustého, vlhkého lesa sa asi po hodine dostávame na lesnú hranici a ešte vyššie na alpínske lúky, prechádzame krásnymi mokraďami pri jazere Wiegensee.
Civilizácia sa nám pripomína decentne a z diaľky. Časom dostávame do zorného poľa desiatky serpentín na Silvretta Hochalpenstrasse na protiľahlom svahu a ešte o niečo neskôr rozoznávame betónovú hrádzu priehrady Kopssee. V krajine nijako neruší, rovnako ako neruší salaš Verbella Alpe. Pri krátkom občerstvení sedíme v predsieni chyže, popíjame cmar a zajedáme chlieb so slaninou - veľa iného na výber tú nemajú, turistov sem chodí málo, ale vôbec to nevadí, je to skutočná lahôdka.
Od priehrady Kops schádzame dole späť do Partenen, sčasti po dnes už afaltovej cestičke, ktorá je však uzavretá pre bežnú prevádzku. Nie tak pre cyklistov, výjazd z Partenen na Kopssee je však tvrdou skúškou. Niekoľko borcov, strojovo hoblujúcich najľahšie prevody smerom nahor, stretávame v najstrmšom úseku, kde sklon svahu dosahuje najmenej 30 percent. Rodí sa nápad pre ďalšiu návštevu: cyklookruh cez priehradu Kopssee a sedlo Bielerhöhe síce nie je moc dlhý, len asi 35 kilometrov, zato vydá na viac ako kilometer prevýšenia. A tých serpentín.
V Partenen ešte navštevujeme informačné centrum energie.raum, ktoré prehľadne predstavuje spôsob fungovania celého hydroenergetického systému v údolí Montafon. Schéma je síce názorná aj pre technických laikov, definitívne chápeme, že vyladiť celého "pavúka" stoviek kilometrov potrubí, čerpadiel, medziľahlých nádrží a pod. tak, aby to v závislosti na dopyte po prúde fungovalo, nie je žiadna sranda. A na záver historický film. Sekvencie z počiatkov celej stavby, keď vznikala prvá nádrž Vermuntsee, pripomínajú scény z Verneovho Oceľového mesta: obrie množstvo techniky, tisíce ľudí a ešte viac ton zeminy a betónu uprostred zdanlivo ničoho.
Vychádzame von na svetlo, do hlavnej (a jedinej) ulice Partenen. Okolo je pokoj a mier. Čože, táto idylická dedinka, ktorá dnes skoro ničím nevybočuje z radu, že pred nejakými sedemdesiatimi rokmi prekvitala robotníkmi zo všetkých kútov Európy, stavebnými ubikáciami a horami materiálu? Časy sa skrátka menia, aj v Montafone...
idnes.cz