"Slovensko mám rád, ale pre cyklistiku táto krajina stvorená nie je, teda aspoň donedávna nebola. Situácia sa však rýchlo mení a Slováci pochopili, že cyklistika dokáže s návštevnosťou akejkoľvek krajiny takmer zázraky. Náhoda ma pracovne zaviala do Bratislavy, a tak som si ju vo voľnom dni prešiel na bicykli." ... Jan Sklenář navštívil Bratislavu a takto o nej napísal pre portál idnes.cz.
Snímky: Jan Sklenář
Požičanie bicykla
Z mojich predchádzajúcich návštev som vedel, že jediná známa požičovňa sa nachádza na druhej strane Dunaja, zrejme je to už Petržalka, a bicykle tam majú občas vypredané. V hotelovej recepcii som však zistil, že dnes je už v meste výber, a tak som zvolil najbližšiu požičovňu v Panenskej ulici. Príjemný mladík mi celkom vydarene vybral bicykel, ponúkol zadarmo helmu, pumpičku, lepenie aj zámok, zinkasoval 14 eur a depozit 50 a potom ma už vyslal do terénu. Príjemná skúsenosť.
Cesta na Devín
Čo je pre Čechov Říp, to je v určitom zmysle pre Slovákov Devín, len si to musíte umocniť minimálne na tretiu. Pomerne religiózne miestne obyvateľstvo považuje tunajšiu pôsobivú zrúcaninu za posvätnú a neraz som bol svedkom, ako sa vzájomne skúšajú z histórie, kto toho o Devíne, Cyrilovi alebo Metodovi pozná viac.
Na bicykli som na Devín nikdy nejazdil, ale pamätal som si, že cesta tam vedie. Tak som sa vydal proti smeru Dunaja na svojom turistickom bicykli a nechal sa unášať pohľadom na Dunaj. To je absolútne iná kategória veľtoku: rieka je mohutná, široká, ale zároveň neuveriteľne prudká. Aj z brehu vzbudzuje rešpekt a pokúsiť sa ju preplávať by napadlo asi len šialenca. Človeku sa ani nechce veriť, ako lode zdolávajú jej prúd na ceste do Viedne či možno ešte ďalej.
Devínska cesta
Bohužiaľ cyklotrasa po pár kilometroch končí, a cyklista sa tak musí vydať po normálnej ceste zvanej Devínska cesta, kde jazdia autá. Hoci sú vodiči ohľaduplní a nezaznamenal som jediné zatrúbenie, predsa len je to obojstranne nepríjemná situácia. Po ďalších kilometroch sa nakoniec predsa len vraciame k cyklotrase, ale to už sme len pár sto metrov pred Devínom.
Zrúcanina je to impozantná a vzbudzuje atmosféru, ktorá sa s trochu „sterilným“ Bratislavským hradom nedá porovnať. Hoci je všedný deň, turistov je celkom dosť, ale môj nápad, že by som sa späť vrátil loďou, púšťam z hlavy. Bol som tu totiž ešte mimo sezónu a musel by som čakať vyše dvoch hodín.
Devínsky hrad.
Trochu zmätený ázijský turista sa ma s vážnou tvárou spýtal, či je možné vyjsť hore k hradu autom, a keď som mu odpovedal, že v žiadnom prípade, bol z toho skleslý. Ale cesta hore nie je nijak náročná a zvládnu ju aj dôchodcovia, ktorí sú najčastejšími účastníkmi znalostných prestreliek konajúcich sa spravidla pri hradnej studni.
Vajnorské jazero
Obľúbenou destináciou v pekných dňoch je pre Bratislavčanov Vajnorské jazero, kam smerovala moja ďalšia trasa. Ostrý protivietor mi trochu znepríjemnil cestu z Devína, ale nakoniec som sa späť dostal a trochu intuitívne vyrazil smerom na Vajnory.
Cesta mestom je pre cyklistu naozaj utrpenie. Po pravej strane je pruh pre autobus, kam nesmie, a človek tak balansuje na úzkom prúžku medzi dvoma prúdmi vozidiel, ktorí pre cyklistov pochopenie prirodzene nemajú. Vodiči nie sú agresívni, ani netrúbia, ale cyklista v takej prevádzke skutočne nemá čo hľadať. Dopravný prúd vás však ženie so sebou, takže som sa do Vajnor nakoniec predsa len dostal. Jazero, alebo azda skôr rybník je celkom pekný a Bratislavčanov sa na jeho brehoch zišlo v tomto krásnom počasí naozaj veľa, ale radšej by som ho na cyklistické putovanie Bratislavou neodporúčal, zdravie je prednejšie.
Smerom k Dunaju
Na spiatočnej ceste sa snažím vyhľadať optimálnu cestu k Dunaju a to sa mi nakoniec aj podarí. Na moje prekvapenie už zbúrali starý most cez Dunaj, ale breh rieky je stále živší. Priam pripomína prímorskú riviéru: jedna reštaurácia strieda druhú, mladí ľudia polihujú na trávniku, tu a tam sa naháňajú slušne vychovaní psi a do toho všetkého slnko praží na zbesilo tečúcu rieku. Pekné. Moderné stavby a architektúra sú príjemné a zapadajú do kontextu tejto časti Bratislavy, rovnako ako budova Slovenského národného divadla. Nadživotná socha M.R. Štefánika v kombinéze francúzskych pilotov z prvej svetovej vojny vám zároveň pripomenie, že čím viac na východ, tým väčšie sochy.
Tu máte na výber. Jedna možnosť je dať sa po prúde rieky, a uvidieť tak monštruózne vodné dielo Gabčíkovo - Nagymaros, ktoré takmer stálo na začiatku slovensko-maďarskej vojny, alebo sa vydať do historického centra Bratislavy. Vzhľadom k veľmi silnému vetru a pokročilej hodine som nakoniec zvolil druhú možnosť, takže tento smer ma ešte v budúcnosti čaká. Cesta to bude určite príjemná, jazdí na nej aj veľa in-line korčuliarov, čo dáva záruku rovinatého terénu.
Staré mesto
Historický stred Bratislavy nie je nijako veľký, ale naozaj pekný a na rozdiel napríklad od Prahy má aj veľký kus autenticity. Ľudia, ktorí tu obedujú, stretávajú sa, či popíjajú, sú očividne miestni, tu bývajúci. Bohužiaľ, už nebol čas navštíviť unikátnu výtvarnú výstavu s názvom Alkohol v službách múzy (či nejako podobne), ktorá prináša svedectvo o vplyve s najväčšou pravdepodobnosťou borovičky na slovenskú výtvarnú scénu.
Ocitáme sa už na pešej zóne, ale kolesá sú tu zrejme rešpektované, pretože sa na cyklistov nikto nesťažuje ani ich neobmedzuje. Podzemné garáže obchodného reťazca pripomínajú budovanú, ale nikdy nedobudovanú prvú zastávku tunajšieho metra, ktoré nikdy nevyšlo. S trochou sarkazmu by sa dala pomenovať Cimrmanova, ale neviem, či ho tu dostatočne poznajú. Pohľad na historickú budovu Slovenského národného divadla je však oveľa príjemnejší, rovnako ako posedenie v známom bratislavskom podniku Verne (pôvodne študentská kaviareň bola pomenovaná po slávnom francúzskom spisovateľovi, ktorého však súčasní školáci už asi nepoznajú). Ceny sú celkom príjemné, jedlo dobré a podnik má skvelú atmosféru, ktorej však v určitej chvíli príliš nepridala nepozvaná cigánska pseudocimbálovka hrajúca staré dobré ruské hity typu Ja dengi prepil v bare.
Bratislavský hrad
Cesta na Bratislavský hrad možná je, ale veľmi ju neodporúčam, pretože ako som už spomenul, je to všetko akési sterilné, vrátane reštaurácií. Výhľad zase nijako bohvieaký nie je, ako napokon povedal jeden z miestnych: čo by ste tiež chceli týmto smerom vidieť, veď sú tam len Maďari a kukurica.
V tesnom susedstve je potom možné uvidieť slovenský parlament, príšerné betónové monštrum. Spomínam si, že som tu raz navštívil Shakespearovské divadelné leto. Chytať tohto titana drámy v slovenčine a v hypermodernom poňatí bolo nad moje sily, zvlášť keď každých desať minút preletelo nad našimi hlavami lietadlo a my sme mohli len odčítavať. Sedieť v plastovej stoličke sme nakoniec vydržali do prestávky, a to nebol zlý výkon.
Podhradie a nočná Bratislava
Iná vec je podhradie. Príjemné študentské krčmičky sú plné mladých Bratislavčanov, často sa v nich hrá a večer tu strávený nemožno v žiadnom prípade považovať za stratený. Mňa však už tlačí čas, pretože musím ešte odovzdať bicykel.
Cestou z požičovne ešte raz zahýbam do Starého mesta a vychutnávam si skvelú atmosféru Bratislavy. Záhradné reštaurácie sú plné, v debatách prevažuje slovenčina, čas od času striedaná angličtinou. Blízkosť imperiálneho Ruska tak pripomínajú len všadeprítomné plagáty slovenského rappera Rytmusa, ktorý svoj ďalší koncert oznamuje v azbuke. Radšej nečítam ďalej, čo ak budú hosťami Darinka Rolincová či Alexandrovci.
Môže sa hodiť
Ubytovanie
Bratislava ponúka veľké množstvo hostelov, hotelov aj penziónov, takže si vyberie takmer každý. Ja som sa tentoraz ubytoval vo Filmhoteli, ktorý sa mi osvedčil. Cena za izbu Marlon Brando je asi 60 eur, ale hotel je priamo v Starom meste, takže cena je slušná. Zo svojich predchádzajúcich skúseností by som ešte odporučil hotel U Michalskej brány, ktorý je naozaj skvelý, no pre tento termín mi ponúkol jedno lôžko za horšie akceptovateľných 100 eur.
Stravovanie
Podľa dostupných informácií Bratislava asi zatiaľ nebude miestom pre stretávanie gurmánov, ale normálnemu návštevníkovi dokáže servis poskytnúť. Ceny nie sú príliš nízke, na druhú stranu ani premrštené. Okrem už spomínaného podniku Verne môžem odporučiť vegetariánsku reštauráciu na hlavnom korze, kde som ochutnal vynikajúcu karfiolovú polievku a domáce cestoviny s pestom s paradajkami, ktoré chutili ako doma vypestované. Ceny sú zvyčajne okolo päť-šesť eur.
Doprava do Bratislavy
Tu môžem odporučiť vlak, pretože cesta z Prahy trvá štyri hodiny a osem minút. Parkovanie v Bratislave je navyše celkom problém, teda vlak (prípadne i autobus) je dobrá voľba.