Výhľad na stmievajúce sa Tokio a budovu Tokio Tower.
Keď sa fukušimskou haváriou vystrašené Japonsko zrieklo veľkej časti jadrovej energie, zavládla po tomto, podľa mnohých osvietenskom kroku, v domácnostiach tma. Hlavný zdroj výroby elektriny nebolo možné rýchlo a dostatočne nahradiť, a tak začalo extrémne šetrenie. V končinách, kde sa aj v lete stmieva o šiestej večer, vypínať svetlo, televízor, počítač, prevažne elektrické variče, v sparne ventilátory a klimatizáciu, či v studených obydliach ohrievače znamenalo nasadiť vysoký stupeň sebazaprenia. V domnení, že to za daných okolností inak nejde, sa Japonci tradične snažili a statočne šetrili. Avšak – dovolím si protidomnienku – na nesprávnom mieste.
V ekologicky svedomitej krajine, takmer bez prírodných zdrojov, je celospoločenskou samozrejmosťou zodpovedne prispievať k dôležitým veciam, koľko sa na mikroleveli zvláda. Aj sa za to usilovne agituje. Jogurtový kelímok a viečko sa recykluje osobitne, na zemi smietku nenájdete. Ibaže tamojší obyvatelia i úrady akoby opomínali generálnu „veľkokapacitnú“ rovinu, kde sa už pri zbežnom pozorovaní ukazujú celkom pekné rezervy. Zamerať sa na niektoré miestne vychytávky a návyky, by možno bolo užitočnejšie. Konkrétne – prečo sa tmoliť po tme, keď sa napríklad dá:
1. Mať menej automatov na pitivo.
Oveľa menej. Iste, je veľmi príjemné a pohodlné môcť sa v lete osviežiť a v zime zahriať nápojom z mašiny, ponúkanom každých 15 metrov. V parku, pri ihrisku, škole, na parkovisku, všade inde... Tam, kde nezdobia panorámu ulice, priam niečo chýba. No to sa veru nestáva často, konštatujem nevďačne. Neraz ma totiž táto vymoženosť zachránila pri zdĺhavých prestupoch na rozľahlej vlakovej stanici, odkiaľ je ďaleko odskočiť si do obchodu po fľašu minerálky či plechovku kakaa.
Príchute a ceny nápojov sú zväčša rovnaké, líši sa len značka. Chcete mandarínkový džús DyDo alebo Asahi? Rozdiel nie je ani ako medzi pepsi a kolou.
Na každom, aj najmenšom, najzastrčenejšom nástupišti prívetivo bliká automat na nápoje. Lenže tiež na rohu malej uličky v obytnej štvrti sa krčí nie jeden, celý gang s reprezentatívnou paletou značiek. Štyri-päť strojov, bez preháňania. Áno, v noci majú nastavený úsporný režim. Ale je ich zbytočne veľa. Ak len počas desaťminútovej chôdze na predmestí číha asi dvadsať automatov, nečudo, že potreba sa mení na zvyk a ten na všednú rozmaznanosť.
Do tejto kategórie striktne, hoci s láskou, zaraďme i 24-hodinové nonstop samoobsluhy kombini. Tých je v porovnaní s automatmi menej, na daný časový úsek v rovnakej oblasti tak štyri. Spomínané sú preto, aby bolo jasné, že aj tam sa nápoje dajú, aké sú dni a noci dlhé, zakúpiť vo všetkých teplotách, farbách a príchutiach ako v automatoch. A rozhodne sa nečaká v radoch cez pol obchodu. Bez niekoľkých automatov teda dehydratácia skutočne nehrozí. Takže, racionálne, čo je výhodnejšie a účinnejšie, stopnúť pár prebytočných nápojových skriniek, či si svietiť sviečkami?
2. Stavať budovy s izoláciou.
Existuje prečastý vžitý japonský argument, že je v lete veľké dusno a teplo, a treba, aby dom prefukovalo, aj keby boli okná zavreté. V zime to, že ťahá, nejako prežijeme. Samozrejme, vysoká vlhkosť a plesne sa chopia každej príležitosti i materiálu a vetranie je nevyhnutné. Avšak v dnešnom modernom Japonsku je všade klimatizácia a tá najlepšie funguje, keď je všetko pozatvárané. Keby ste aj mali odvahu si okno otvoriť, zrejme by vám tam akurát fučala horúčava z „eakonu“ odvedľa. A tak, hoci je dávny účel prievanových stavieb už neaktuálny, stále (ne)fungujú. Kvôli naschvál netesniacim oknám v kombinácii s absenciou centrálneho kúrenia je v zime čo robiť, aby človek vnútri nemrzol.
Ohňostroje hanabi (doslova ohnivé kvety) sa tešia veľkej obľube a ľudia sa zhromažďujú aj niekoľko hodín vopred, aby si obsadili miesta s najlepším výhľadom.
Pije horúce saké, máča sa v kúpeli ofuro, nohy má nacapené na rôznych elektrických ohrievadlách, kobercoch a vyhrievacích stolíkoch kotacu. Radšej nezapínať ohrievač na klimatizácii, odkiaľ značná časť tepla rýchlo uniká, pretože je zväčša namontovaná hore – fyzikálne zákony platia medzinárodne. Malé zahriatie tak zožerie neprimerane veľa ukrutne drahej a, ako sa po marci 2011 ukázalo, vzácnej elektriny. Nie som odborník, no priedušný stavebný materiál so zatesnenými oknami ako variant za zamyslenie stojí. Verím, že v krajine, kde technológie a výskum vo všetkých oblastiach každodenna dosahujú sci-fi výsledky, by sa na niečo múdre určite prišlo. Predovšetkým je potrebné pozastaviť sa nad efektivitou momentálneho stavu. Je to také jednoduché. Koľko by sa ušetrilo, keby sa toľko chtiac-nechtiac neplytvalo...
3. Zaviesť letný čas.
No tu už moja trúfalosť nepozná hraníc, medzikultúrnych. Čo je veľa, to je dosť. S prvými dvoma bodmi oboznámení Japonci počúvali a kývali, že chápu a zvažujú, či by na tom predsa len niečo pravdy nebolo. Pri tomto si ale ani najotvorenejšie mysle a najflexibilnejšie rozumné bytosti nevedeli pomôcť – toto skrátka nie je správne, posúvať čas... Čo na tom, že je v lete-v zime s úderom šiestej tma tmúca? A o štvrtej ráno svetlo, akurát pre čviriky a zamestnancov kombini, keď sa vracajú z nočnej?
Prekvapená Akari (ktorej meno zhodou okolností značí svetlo, žiara) mi povedala: „Aha, to preto nemáte na Slovensku v lete ohňostroje. Museli by ste čakať neskoro do noci, kým sa zotmie...“ „Nie, vy máte tie ohňostroje preto, aby bola aspoň nejaká sranda, keď je celý rok tma...“ Je to, pravda, veľkolepá krása. Nosia sa ľahké letné kimoná jukata, hrá hudba, intenzívny zážitok. O deviatej sú všetci doma.
V centrálnych častiach Tokia ako Šindžuku či Ikebukuro nevidieť pre svetelný smog ani hviezdy.
Keďže zemepisná šírka nepustí, v Japonsku by sa stmievalo skôr tak či tak. Lenže aj hodinka svitu denne po celé leto by pomohla – veď koľko elektriny na svietenie sa za ten čas spotrebuje? Pritom počítam len osvetlenie v bytoch, na uliciach a neóny nepretržite zapnuté na chodbách panelákov. Letný čas žiadne dramatické zmeny nespôsobí – akurát ohňostroje by sa ozaj symbolicky posunuli na neskôr, a zároveň by ľudia v dobe prípadnej krízy mohli s pokojným svedomím zapáliť v izbe lampu... Dobré, nie?
Na záver musím podotknúť, že podnetom pre túto úvahu sú mnohé šikovné a inteligentné riešenia bežného životného chodu, vďaka ktorým to v Japonsku klape komfortne rozprávkovo. A práve v takejto bezchybne sa javiacej paráde, ľahšie vykuknú nedokonalosti. Preto mi snáď budú tieto prísne postrehy odpustené.
Ja len v dobrom a s úprimným úmyslom, voči nezmyslom. Je veľa vecí, ktoré sa od Japonska môže svet priučiť. Ale občas je fajn pozrieť sa na zažitú rutinu kritickým jednoduchým pohľadom cudzinca, čo radšej pri telke chlipká z obchodu poctivo prinesenú kolu, než by si ju pohodlne kúpil z automatu pred domom, no vypil v nevyhnutne tmavej obývačke. A ešte smutne ochutenú hrdinným presvedčením o obetavej službe ekológii.
Bujará nočná Ósaka na osvetlení takisto nešetrí.
Edita Treščáková
Ukončila štúdium žurnalistiky na Univerzite Komenského v Bratislave, študovala japonský jazyk a kultúru na Univerzite Karlovej v Prahe a Tokyo University of Foreign Studies.
Žije striedavo na Slovensku a iných krásnych miestach, no v duši je verná Japonsku, ktorému sa snaží porozumieť a predstaviť ho v trochu inej, možno menej mýtickej či stereotypnej rovine. Predovšetkým ľudsky. Stojí aj za facebookovskou stránkou One in Japan.
Zápisky z Japonska nájdete na HNonline.sk každú druhú nedeľu.
V prvom diele sme sa venovali "wasuremono" – zabudnutým veciam. Druhý diel mal podtitul "gitaigo" – japonské citoslovcia, ktoré opisujú dej, stav, pocit.