Prišli pred rokmi, často v zúboženom stave. Mnohé boli na polceste medzi životom a smrťou. Kambodžské deti, ktorým rodičia pribalili do výbavy na tento svet vírus HIV. Teraz sú na prahu dospelosti, chodia do škôl, učia sa remeslá a spriadajú plány do budúcnosti. Aj vďaka pomoci zo Slovenska.
V dome je živo. Chlapci sa práve vrátili zo školy a pripravujú si obed. Neara sa zvŕta pri hrncoch, varí rezance s mäsom. Usmeje sa, pozdraví a opäť sa pohrúži do varenia. Hlad nepustí. Ďalší chlapci zatiaľ rozprávajú o svojich plánoch. Maley chce byť doktorom v armáde. Sophan túži po práci v banke, čo je v Kambodži jedno z najvychytenejších zamestnaní. Okrem toho miluje futbal a má na sebe dres svojho obľúbeného tímu Bayernu Mníchov. Litho praxuje v reštaurácii ako kuchár. „Nie som dosť dobrý v štúdiu, tak sa dám radšej na remeslo,“ vysvetľuje.
Všetci bývajú v Dome na polceste, čo je projekt slovenského občianskeho združenia Dvojfarebný svet. V spolupráci s Vysokou školou zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety prevádzkuje združenie od roku 2003 v Kambodži projekt Dom rodiny (House of Family), ktorý sa zameriava na pomoc HIV pozitívnym deťom. Väčšina z nich sú siroty alebo polosiroty.
Čo sa týka HIV/AIDS, patrila Kambodža ešte pred pár rokmi k najpostihnutejším krajinám v Ázii. O hrozbe nákazy bolo slabé alebo žiadne povedomie, ochorenie sa šírilo ako chrípka. Rodičia priviedli na svet HIV pozitívne deti a sami zakrátko umierali. O deti sa nemal kto starať a čakal by ich rovnaký osud. Vďaka úsiliu mnohých organizácií sa epidémiu podarilo zastaviť. Dom rodiny sa sústreďuje na zdravotnú a sociálnu starostlivosť o deti, ktorých má v mestách Phnom Penh a Sihanoukville v opatere vyše 150.
Sekretárka či módna návrhárka
V prvej fáze bolo kľúčové zabezpečiť deťom strechu nad hlavou, lekársku starostlivosť a školu. Lenže, z chatrných deťúreniec sa stávajú čiperní tínedžeri, ktorí budú musieť čoskoro domov opustiť a postaviť sa na vlastné nohy. Preto sa projekt rozrástol o dva Domy na polceste. Sú to prenajaté domčeky, v ktorých žije šesť dievčat a šesť chlapcov. „Cieľom je, aby sa osamostatnili, naučili sa zodpovednosti za svoj život,“ vysvetľuje Lenka Soldánová, ktoré je momentálne koordinátorkou projektu v Phnom Penh. Tínedžeri dostávajú týždenne dvanásť dolárov, sedem na jedlo a päť ako vreckové. „Už im nikto nehovorí, čo majú robiť. Chodia do školy, na kurzy, viacerí majú prax. Sami si nakupujú, varia,“ dodáva Soldánová.
„Je to tu veľmi fajn,“ pochvaľuje si 16-ročná Dalin, ktorá žije v dievčenskom dome. „Samy si varíme, rady spievame, v sobotu večer chodíme do mesta, zabaviť sa, na kolotoče,“ opisuje. Okrem nej v dome býva aj Samras, ktorá chce byť učiteľkou angličtiny. Molina túži byť sekretárkou a Theary (na snímke) sníva o práci módnej návrhárky.
Dievčatá ukazujú kuchyňu aj svoje izby. Sú upratané ako zo škatuľky. „Vedeli sme, že príde návšteva, tak sme si dali záležať,“ usmeje sa Dalin.
S dospievajúcimi tínedžermi zatiaľ nie sú problémy. Slobodu nezneužívajú. „Zo začiatku sme zostávali s nimi aj cez noc, ale teraz už nie,“ vraví Soldánová. „Musia rešpektovať pravidlá, chodiť do školy, nemôžu si sem vodiť partnerov, ani nocovať inde,“ vyratúva.
Deti naďalej dostávajú lekársku starostlivosť ako predtým. Do pôvodného Domu rodiny, v ktorom vyrástli, stále chodia na kurzy angličtiny, alebo sa cez víkend zastavia na obed. Inak však čas trávia samostatne.
Napriek vírusu môžu žiť naplno
Prostredníctvom adopcie na diaľku podporujú väčšinu detí „rodičia“ zo Slovenska. Peniaze sa roky zbierajú a šetria práve na obdobie, keď deti dospejú a budú sa snažiť postaviť na vlastné nohy. Vtedy dostanú príspevok napríklad na štúdium na univerzite alebo na rozbehnutie drobného podnikania. Peniaze im nedajú v hotovosti na ruku, ale vždy na nejaký účel. Napríklad jednému chlapcovi prispeli polovicou sumy na kúpu motorky, ktorou vozí ľudí a privyrába si. Už žije samostatne, pracuje ako automechanik.
V novembri bola v Dome rodiny dokonca svadba (na snímke). „Jedna dievčina, ktorá u nás žila, si našla priateľa a rozhodla sa odísť za ním. Otehotnela, tak sme im vystrojili svadbu,“ hovorí Soldánová. Slobodná žena s dieťaťom je totiž v Kambodži terčom opovrhovania. „Je to naše prvé dieťa, ktoré má po svadbe. Ona je HIV pozitívna, jej teraz už manžel je negatívny a zdá sa, že aj dieťatko by malo byť v poriadku,“ dodáva koordinátorka.
Lekárska veda a výskum napredujú a dávajú deťom slušné vyhliadky. Sú veselé, čulé a vôbec nevyzerajú, že by mali nejaký zdravotný problém. „Dĺžka a kvalita života je ovplyvnená viacerými faktormi, ale ak pacient s HIV užíva lieky pravidelne, v správnej dávke a má dobrú imunitu, môže prežiť plnohodnotný život. Ženy môžu porodiť zdravé deti, takže nie je problém založiť si rodinu,“ hovorí lekárka Veronika Sládečková, ktorá sa o deti v Dome rodiny stará s prestávkami už niekoľko rokov.
Život po khmérsky
Pre deti je kľúčové, aby dostávali správnu medikamentóznu liečbu v presne určenom čase. Každé z nich má vlastné plastové vedierko s liekmi. „Deti majú od určitého veku stretnutia s psychológmi a sociálnymi pracovníkmi, na ktorých sa rieši ich diagnóza. Učia sa, ako sa majú správať, aké sú ich perspektívy a limity, čo je dôležité v partnerských vzťahoch,“ vraví Sládečková. „Ich jediné obmedzenie je nateraz skutočne len to, že musia denne a v presnú hodinu užívať lieky,“ dodáva.
K dvom Domom na polceste možno čoskoro pribudne ďalší, keďže dospievajúcich detí v projekte pribúda. „Hľadáme aj ich súrodencov alebo vzdialenú rodinu, niekoho, kto by ich neskôr prijal k sebe. Budeme ich podporovať naďalej, ale tiež sa snažíme, aby sa dostali naspäť do rodinného života na khmérsky spôsob. Chceme, aby boli zodpovední a nečakali stále, že niečo dostanú, lebo v budúcnosti to tak nebude,“ uzatvára Soldánová.
Snímky: House of Family
Cestu podporila Platforma MVRO z prostriedkov Európskej komisie a SlovakAid