Do Štiavnických vrchov sa nejazdí len za prírodou, ale aj za historickými a technickými pamiatkami. Niektoré z nich sa dostali až na zoznam svetového dedičstva UNESCO, pripomína Martin Janoška pre idnes.cz.
Štiavnické vrchy sú zvyškom mohutného vulkánu. Kopce nie sú príliš vysoké, terén je však nesmierne členitý. Vzhľadom na ich južnú polohu je tu teplejšie a suchšie ako v horách na severe Slovenska, viac listnatých lesov, nedostatok vody a v lete mnoho hmyzu. Zrod svetoznámych štiavnických pamiatok predurčila práve unikátna príroda, so všetkým, čo v minulosti mohla alebo nemohla človeku ponúknuť.
Pamiatka vrastená do prírody
Priamo uprostred hôr, na dne oválnej zníženiny, sa medzi kopcami a lesmi rozkladá mesto Banská Štiavnica. Kedysi jedna z najbohatších metropol v Uhorsku, dnes provinčné mesto. Avšak od roku 1993 zapísané na zoznam Svetového dedičstva UNESCO. Banská Štiavnica je priamo vrastená do prírody Štiavnických vrchov, bez nej by toto malebné pohorie bolo len polovičné.
Slávu Banskej Štiavnice podmienilo nesmierne nerastné bohatstvo súvisiace so sopečným pôvodom krajiny. Ťažilo sa tu hlavne striebro a zlato, neskôr polymetalické rudy. Dodnes tu prakticky na každom kroku možno pozorovať stopy po dávnom aj nedávnom ťažení. Posledný veľký rozkvet baníctva v Banskej Štiavnici nastal v 18. a 19. storočí. Roku 1735 tu bola dokonca založená prvá vysoká škola technického smeru na svete - Banská akadémia.
Vyhliadkový raj na vrchu Paradajs
Ešte krajší pohľad na Banskú Štiavnicu poskytuje trávnatý vrch Paradajs. Ak vás neodradia strmé svahy kopcov, môžete sa k nemu vydať starými uličkami priamo od banskoštiavnického Starého zámku.
Najkratšia neoznačená trasa vedie okolo Ottergrundského jazera. Počas výstupu je zaujímavé sledovať plynulú premenu stredovekej mestskej zástavby v okrajovou dedinskú, kde sa stále žije takpovediac v súlade s prírodou. Ak by ste si na tento orientačne náročnejší výlet netrúfli, vydajte sa cez cestné sedlo Červená studňa, kam sa dá vyjsť aj autom alebo autobusom.
Vrch Paradajs pri dobrej viditeľnosti ponúka vyhliadku na väčšinu horstiev stredného Slovenska a dokonca aj na Vysoké Tatry. Záujemcovia o geológiu si tu môžu prezrieť malý park s ukážkami sopečných hornín alebo si naštudovať niečo zo sopečnej minulosti Štiavnických vrchov. Milovníci otvorenej krajiny a ďalekých výhľadov určite nepohrdnú hrebeňovým putovaním z Paradajsu cez vrchy Tanád a Kanderka do sedla Pleso, pod ktorým sa nachádza najväčšia koncentrácia štiavnických jazier.
Stredoveké priehrady tajchy
Umelé jazerá, čiže tajchy, sú ozdobou Štiavnických vrchov. V rôznych nadmorských výškach sú roztrúsene po celom pohorí. Niektoré sú väčšie, iné celkom malé. Niektoré obklopujú rekreačné chatky a penzióny, iné sa osamotene skrývajú v lese.
Ťažko sa nám verí, že tieto s prírodou dokonale zladené jazerá vznikli v 18. storočí ľudskou rukou a z priemyselných dôvodov. Stále sa rozrastajúce a prehlbujúce bane potrebovali na prevádzku veľké množstvo energie. A jej zdrojom bola predovšetkým voda. Vo vrcholoch jej však nebolo nazvyš. A tak sa musela pomocou dômyselného systému zberných kanálov nachytať do spomínaných jazier.
Najviac počúvame o Počúvadle
Pod sedlom Pleso, na konci obce Štiavnické Bane, sa dá vykúpať v tajchách Veľká Vindšachta, Bakomi, Evička a Veľká a Malá Richňava. Odtiaľ môžete nasmerovať trasu svojho výletu k Počúvadlianskemu jazeru, najznámejšej a najrozľahlejšej banskoštiavnickej tajche. Okolie Počúvadla je vyhľadávanou rekreačnou oblasťou. Kúpanie v jazere však býva mnohokrát limitované jeho studenou vodou. Predsa len, hladina leží v nadmorskej výške 670 metrov. Od Počúvadlianskeho jazera vedie najpoužívanejšia trasa na najvyšší kopec Štiavnických vrchov - monumentálne Sitno.
Najvyšším štítom Štiavnických vrchov je zďaleka viditeľné Sitno. Sitnianska plošina bola osídlená už v praveku. K zrúcaninám stredovekého hradu sa viaže mnoho povestí a legiend. Na Sitne tiež boli vyznačené prvé turistické chodníky na slovenskom území. Na jeho najvyššom bode dodnes stojí starobylá rozhľadňa. Postavená bola v roku 1886.
Vrchol Sitna je národnou prírodnou rezerváciou. Jeho severnú stranu zdobia vysoké andezitové skalné veže. Poskytujú dokonca oveľa pôsobivejšiu vyhliadku na krajinu ako samotná rozhľadňa. Ďalšou ozdobou Sitna, avšak tento raz v úvodzovkách, je televízny vysielač.
Na Sitne rastie veľké množstvo ružovitých rastlín, ktoré v 19. storočí podrobne opísal botanik Andrej Kmeť. Za legendu možno považovať údajný výskyt „sitnianskeho srnca“, ktorý sa vyznačuje tmavými, vysoko nasadenými parohami s perleťovým leskom.