Na samom juhozápade Španielska slnko svieti skoro stále, more je divoké a krásne a turistický ruch ešte nedosiahol svoje limity. Do odľahlého kúta Andalúzie v provincii Huelva zavíta len málo cudzincov, a to preto, že práve tu sa pred viac než 500 rokmi začala cesta, ktorá sa zapísala do dejín ako máloktorá iná, píše Vít Štěpánek pre iDnes.cz.
Žiadne svetoznáme pamiatky ani ohromujúce prírodné scenérie tu nenájdete. Názvy tamojších prímorských rezortov určite nevoňajú svetovosťou a o správnom stredisku oblasti, priemyselnej Huelve, väčšina zahraničných návštevníkov asi nikdy nepočula. Aj tak návštevu extrémneho juhozápadu španielskeho územia vrele odporúčame. Aj preto, aby si človek uvedomil, ako sa časy menia. Práve odtiaľ, z dnes zapadnutej a na prvý pohľad nevýznamnej oblasti totiž v auguste 1492 vyplával s flotilou troch lodí pôvodom taliansky námorník Cristoforo Colombo a jeho výprava ovplyvnila beh dejín nevídaným spôsobom.
Pláže široké stovky metrov
Rozumieme, že desať hodín ráno je na španielske pomery nevídane skoro, ale takto prázdnu pláž za vcelku príjemného počasia by ste v Európe veru dlho hľadali. Tiež poriadne širokú, akurát je odliv a pieskový pás sa medzi poslednými vlnkami a nevýraznou dunou tiahne dobrých dvesto metrov. Fúka vietor a dunenie príboja predstavuje jediný zvuk, ktorý sa nad rannou scénkou vznáša. Sme v lokalite Punta Umbría asi 25 kilometrov od Huelvy. Na piesku zovretom z juhu otvoreným morom a zo severu širokým ústím rieky Odiel. Prvý dojem pri príjazde na miesto síce ovládla skupina výškových budov, inak je ale väčšina zástavby najviac trojposchodová a medzi domami zostáva sympaticky veľa voľného priestoru. Po megalomanských betónových letoviskách na Costa del Sol je to príjemná zmena. Iná skladbá je aj tunajších dovolenkárov, stretávame tu prakticky samých Španielov. Nebolo to však tak vždy, vlastne úplne naopak. Základ moderného rozvoja na Punta Umbría položila britská ťažobná spoločnosť využívajúca neďaleké železorudné a medené štôlne Rio Tinto, ktorá na samom konci 19. storočia získala koncesiu na stavbu ozdravovní pre svojich pracovníkov. Na rekonvalescenciu baníkov slúžila na Punta Umbría pôvodne asi desiatka drevených domov v koloniálnom štýle a aj keď sa väčšina z nich nezachovala, tejto časti sa dodnes hovorí Barrio Inglés, teda Britská štvrť. Jeden z objektov dnes slúži ako múzeum a anglický vzor neskôr zjavne kopírovali aj ďalší stavebníci. Odtiaľ pochádza dnešný príjemný výzor strediska. A do tretice ešte jeden rozdiel. Na rozdiel od väčšiny španielskych letovísk je tu stále dôležité rybárstvo.
Nasledujúci deň hneď ráno sledujeme živý cvrkot v rybárskom prístave, v širokom riečnom ústí sa pohybujú desiatky, možno aj stovky väčšinou malých rybárskych lodí s úlovkami. S tým súhlasí aj pohľad na jedálne lístky tunajších reštaurácií. Pescado (rybacina) tvorí väčšinou prvú a najväčšiu sekciu.
Odkiaľ vyplával Kolumbus na objavnú cestu
Príchod do Huelvy, správneho strediska oblasti, dnes poteší iba ak tak priemyselných masochistov, pretože industriálna časť sa tiahne pozdĺž riečneho ústia v dĺžke dobrých desať kilometrov a ovláda obzor už z veľkej vzdialenosti. Ani rezidenčná časť 150-tisícového mesta neponúka mnoho zaujímavostí, keďže mesto ťažko poškodilo tzv. lisabonské zemetrasenie v roku 1755 a preto tu nevidieť žiadne staré stavby. Po stručnej prechádzke centrom zamierime na druhý breh rieky Tinto.
Tam panujú iné pomery, ktoré navodzuje obrí Pamätník objaviteľov stojaci na malom polostrove Huelvy. O niečo ďalej na protiľahlom brehu sa nachádza na prvý pohľad nevýznamné tuctové mestečko Palos de la Frontera, akých sú v Španielsku stovky. Ale práve odtiaľto vyplával 3.8.1492 Krištof Kolumbus s tromi loďami a asi deväťdesiatimi námorníkmi smerom na západ, na cestu, ktorá vyvrcholila triumfálnym objavom amerického kontinentu. Väčšinu posádky tvorili skúsení námorníci z okolia. Snáď každému návštevníkovi udrie do očí kontrast medzi epochálnym významom mesta a provinčnou, takmer ospalou atmosférou, ktorá tu panuje. Epicentrom kolumbovských reálií je neďaleko stojaci františkánsky kláštor La Rábida, malý a ľahko prehliadnuteľný objekt, kam sa Kolumbus uchýlil v roku 1490, teda v čase, kedy to s jeho plánmi na zámorskú expedíciu vôbec nevyzeralo dobre. Práve preslov predstaveného kláštora, Francisca Jimenéza de Cisneros u kráľovnej Izabely Kastílskej Kolumbovi otvorila cestu na kráľovský dvor. Výsledkom bol súhlas s financovaním expedície a cesta do Ameriky sa mohla začať.
Priestory kláštora sú verejnosti sprístupnené a za návštevu stojí už len pre dokonalú architektúru rajského dvora v mudéjarskom slohu. Jeho súčasťou je alabastrová socha Zázračnej Panny Márie, ku ktorej sa asi Kolumbus a jeho námorníci modlili. Sakrálny priestor plynule prechádza do menších výstavných priestorov s obrazmi, freskami a dokumentmi z Kolumbových expedícií.
V zátoke Kolumbových lodí
O niekoľko stoviek metrov ďalej od kláštora, v lokalite Muelle de las Carabellas, sú repliky lodí z jeho prvej výpravy. Ide o modely postavené v pomere 1:1 k 500. ročnému výročiu plavby v roku 1492 a pokiaľ by niekto čakal rozmerné plavidlá, tak márne. Paluba Santa Marie, najväčšej z lodí, meria na dĺžku necelých 18 metrov a ostatné lode, Pinta a Niña, boli ešte menšie. Na paluby možno vstúpiť a všetkého sa dotýkať.
Lode kotvia v umelom doku a tvoria súčasť múzea, kde možno vidieť audiovizuálne projekcie, malú výstavu venovanú severoamerickým domorodým kultúram a tiež náznak toho, ako to možno vyzeralo v prístave Palos, vzdialenom asi dva kilometre. Prístav samotný dnes neexistuje, keďže ho zavial piesok. A chýba tu ešte niečo. Pokiaľ niekto čaká, že interpretačné centrum aspoň naznačí systematické zabíjanie amerických domorodcov a krutosť, ktorej sa španielski dobyvatelia na novo získaných územiach dopúšťali, čaká márne.
Príboj pod útesmi
Nasledujúci deň ešte navštevujeme blízke mestečko Moguer s ulicami lemovanými krásne zdobenými balkónmi a autentickou neturistickou atmosférou. Aj tu hľadal kolumbus podporu pre svoje zámorské plavby a loď Niñu postavil práve tu. Moguer hodnotíme ako príjemné farebné miesto nielen čo sa budov, ale aj oblečenia ľudí týka. Potom už Kolumba a jeho námorníkov nechávame definitívne za nami a mierime na juhovýchod, späť na pobrežie. Z celej dĺžky pobrežia Costa de la Luz, ktoré sa tiahne od Tarify po portugalské hranice, je to najodľahlejší úsek. Cesta tu síce vedie paralelne s pobrežím, no necháva si od mora úctivú vzdialenosť v dĺžke asi dvoch kilometrov a od vody ju delia nádherné píniové háje. Do nich po chvíli na prašnej ceste vchádzame a obklopuje nás omamná vôňa a dunenie. Hlási sa more.
Scenérie v tomto úseku pobrežia, teda na východ od letoviska Mazagón, sú úplne iné ako na väčšine Costa de la Luz. Útesy dodávajú dramatický vzhľad a široké, donekonečna sa tiahnuce pláže, zas ponúkajú pohľad na rozostrenú vodnú hladinu. A aj v horúcom lete je tu len pár ľudí. Až sem sa nedá prísť autom, preto niekoľko sto metrov treba prejsť po vlastných.
Náropdný park Doñana, ktorého rozľahlé územie sa tiahne o kus ďalej na východ za letoviskom matalascañas a ktorý patrí medzi najvýznamnejšie hniezdisko ťažných vtákov v Európe, si nechávame na neskôr. A určite nie sme jediní, ktorí sa na pláže okolo Huelvy budú chcieť vrátiť.
Užitočné informácie
Doprava do oblasti:
Letisko v Seville je vzdialené od pláží provincie Huelva asi 100 kilometrov.
Doprava na mieste:
Najpraktickejšie je požičať si auto a najjednoduchšie je urobiť tak hneď na letisku.