Albánsko má povesť turisticky neprívetivej a nebezpečnej oblasti, kam sa na dovolenku vyberie len dobrodruh. Ale situácia je iná, než sa na prvý pohľad zdá. Albánsko sa totiž otvára turistom a začína budovať zázemie pre služby každého druhu. Vydajte sa s nami na tri jednodenné výlety v albánskych Alpách, píše David Hainall pre iDnes.cz.
Albánske Alpy sa rozprestierajú na severe Albánska pri hraniciach s Čiernou Horou, kde celý horský systém pokračuje pod známejším názvom Prokletije. Na albánskej strane tohto vápencového a silne skrasovaného pohoria sú hory stále divoké a neprístupné, ale pravdou je, že sa situácia pomaly mení a do okrajových častí hôr, dedín a cez nízke sedlá vedú asfaltové cesty.
Hory poškvrnené krvou
Večer už skoro za tmy prichádzame do dedinky Boge a stany staviame na terasách pri pohostinstve. Ráno chceme vyjsť miestnou dopravou do sedla Thores a vyraziť na túru a preto si zabezpečujeme dopravu nákladiakom, na ktorý okrem nás naložíme aj batohy. Práce na miestnej ceste tu údajne prebiehajú závratným tempom. Čo bola ešte minulý rok nad dedinou široká a prašná cesta bez krajnice, je teraz asfaltka so zvýšenou krajnicou. Nebude teda trvať dlho a spojnica medzi dedinami Boge a Theti pre osobné autá bezpečná a nebude nutné kopce dlho obchádzať.
V sedle Thores dnes stojí príjemná krčmička so zastrešenou terasou. Stúpame do plytkého sedla nad cestou a pri pohľade na otvárajúcu sa panorámu nám padá sánka: „tak to som fakt nečakala,“ rozplýva sa kamarátka. Ale to najlepšie nás ešte čaká. Cesta je značená červenou značkou a naším cieľom je sedlo Schledu aj Dhěnve. Pod nami sa cesta stáča napravo a začíname výrazne stúpať. Aj keď sú značky na kameňoch ohromné, cestu je potrebné hľadať. Značky sú často až 1,5 metra dlhé a sú vidieť na veľkú vzdialenosť, ale kadiaľ má človek medzi nimi ísť, to je skutočná záhada. Nad sedlom Schledu aj Dhěnve je vľavo na skale vyhliadka s nádherným výhľadom do údolia s dedinkou Thethi, ktorú by ste rozhodne nemali vynechať.
Pokračujeme ďalej. Zostup do sedla je spočiatku poriadne príkry a vedie voľnou sutinou, cesta sa nám postupne stráca pod kosodrevinou a v tráve. Prší a prichádza aj tradičná popoludňajšia búrka z tepla. Ale to sme už našťastie bezpečne pod hrebeňom a zostupujeme po širokej ceste do Thethi. Ako základňu sme si zvolili záhradu Nikolu Harushiho, ktorý okrem prespania vo vlastných stanoch ponúka aj nocľah pod strechou a prípravu chutných raňajok a večerí. „Nikola, koľko tu máte postelí?“, pýtame sa zvedavo pri večernom ohni. „Mám tu 60 postelí v zrekonštruovaných izbách,“ odpovedá hrdo. Nikola je totiž z tých, ktorí pochopili turistický potenciál oblasti a rozbiehajú biznis, do ktorého je zapojená celá jeho rodina vrátane detí.
Dedina Thethi uchováva pamiatku na dlhé obdobie praktikovania krvnej pomsty v podobe legendárnej uzavretej veže „Kulla e ngujimit“. Podľa miestnych je to posledná zachovaná stavba tohto typu v celom Albánsku, ktorá prežila v neporušenom stave aj dlhé obdobie komunizmu. Dnes je tu zriadené múzeum krvnej pomsty a je to jedno z mála miest, kde sprievodca hovorí o histórii otvorene. Na otázky smerujúce k súčasnosti však dostávame len vyhýbavé alebo žiadne odpovede. Krvnú pomstu môžeme chápať ako starodávny mechanizmus riešenia vážnych sporov medzi klanmi.
Právo, v Albánsku známe ako „Kanuni i Lekë Dukagjinit“, bolo spísané a neskôr predávané ústne hlavne z otca na syna už od stredoveku. Súbor pravidiel a zvykov mal za cieľ upravovať všetky aspekty života tunajších ľudí od sobáša cez majetkové vzťahy až po dane. Okrem iného stanovovalo aj nutnosť pomstiť preliatu krv blízkeho príbuzného. Rodiny sa však mohli podľa Kanuni dohodnúť na zmieri. Takýto stav bolo možné dosiahnuť napr. svadbou členov oboch rodín, vyplatením tribútu alebo dokonca len slovnou dohodou. Ženy a deti boli vždy z krvnej pomsty vyčlenené. Muži sa tak pred pomstou ukrývali v týchto niekoľkoposchodových vežiach a ženy a deti ich zásobovali jedlom a oblečením. „Nebudete tomu veriť,“ pokračuje náš sprievodca vo výklade, „ale jeden človek tu žil bez prestávky 20 rokov.“
Rozhliadam sa po temnej miestnosti, do ktorej sme vyliezli po rebríku, a ktorú osvetľujú len malé okná. Parapety sú sklonené smerom dole a slúžili hlavne ako strielne. Po stenách sú rozvešané portréty hlavných predstaviteľov miestnych klanov a na podlahe leží niekoľko koží a vankúšov. Kúrenie nikde. Snahou vládnuceho komunistického režimu na čele s Enverom Hodžom bolo úplne vykoreniť z albánskych tradícií nielen vieru a náboženstvo, ale tiež praktikovanie krvnej pomsty. V 90. rokoch minulého storočia sa vraždenie rozbehlo nanovo, ale už nebolo veľa ľudí, ktorí by v rodinách odovzdávali ústne formulovaná pravidlá. Deti tak prestali chodiť do škôl a obeťami sa často stávali aj ženy. Pomoc rodinám zapleteným do krvnej pomsty dnes ponúka katolícka organizácia Spravodlivosť a mier.
Zastrieľame si zo samopalu?
Z Thethu sa škriabeme do sedla Pejës. Cesta je skvele značená červeným pruhom. Ešte na dne údolia prechádzame okolo malého bunkra. Zlé jazyky tvrdia, že bunkrov tu za totality bolo viac ako obyvateľov Albánska. Nie nadarmo sa teda Albánsko prezýva "krajiny orlov a bunkrov".
Na konci údolia sa začína strmé stúpanie. Čím viac naberáme výšku, tým menej je okolo nás stromov a ubúda blahodárneho tieňa. Zo sedla je nádherný výhľad na okolité kopce. Neďaleko za sedlom Pejës v smere na Maja Jezercë (2 694 metrov), najvyšší vrchol oblasti, je malé jazierko, v ktorom sa dá vykúpať. Asi pol až trištvrte hodiny za jazerom, kúsok od albánsko-čiernohorskych hraníc, je salaš. Som zvedavý, čo sa tu zmenilo. Naposledy som tu bol v roku 2009 a dodnes spomínam na krásne táborenie pri salaši, vynikajúce syry i nočnú streľbu zo samopalov. Prameň pod salašom je stále funkčný, ale bývalá betónová hraničná budova je vypálená a ľudia nikde. Vraciame sa do Thethu.
Čaká nás posledná túra pred cestou do civilizácie. Prechádzame po moste na druhý breh rieky Thetit a schádzame po prúde do dediny Nderlysa. Z okolitých hôr je voda zvádzaná do náhonu, ktorý dole v údolí pred dedinou Nderlysa poháňa turbíny starej čínskej vodné elektrárne.
Na okraji dediny stojí ešte vodný mlyn na kukuricu. Prechádzame tradičnou albánskou dedinou a neďaleko sútoku riek Thetit a Karpeja stojí nad priezračnou lagúnou pred vstupom do tiesňavy malá krčmička. Je horúco, a tak sa tešíme na príjemné schladenie v ľadovej vode.
Ešte nás čaká výstup tiesňavou Karpeja, ktorý zakončíme v sedle Thores. Cestou míňame „Modrú lagúnu“, kde sa dá opäť príjemne vykúpať a v miestnej krčmičke si nechať urobiť rybu. Zvyčajne sa podáva so zeleninovou oblohou a hranolkami. Funíme do kopca a jediným šťastím v inak šialenej horúčave je to, že takmer celý čas až do sedla Thores ideme lesom. Popoludní sa začínajú sťahovať mraky a je o niečo príjemnejšie. Ale aj tak tých 1 300 metrov stúpania dá zabrať.
Po stopách Skanderbega aj rádu Bektaši
Albánsko nie sú len hory a nielen horami kráčali pohnuté dejiny, ktoré formovali albánsky ľud. Našou prvou zastávkou za poznaním je Skadarské jazero a mesto Shkodër. Skadarské jazero sa rozprestiera na pomedzí Albánska a Čiernej Hory, má krasový pôvod a s rozlohou 376 km² je vôbec najväčšie na Balkáne. Jazero je známe výnimočne čistou vodou, piesočnatým dnom a veľmi chutnými rybami. Obľúbený je hlavne „skadarský kapor“. Mäso vďaka tuku a zápachu po bahne z neho robí skutočnú pochúťku. "Rozhodne to nechutí ako kapor, ktorého si robíme na Štedrý deň na večeru", konštatuje kamarátka.
Nad Skadarským jazerom a nad sútokom riek Driny, Kiri a Buny sa na skalnom ostrohu vypína zrúcanina hradu Rozafa. Strategické miesto bolo opevnené už za čias Illyrov, keď odtiaľ kráľovná Teuta viedla útoky proti Rimanom. Väčšina toho, čo sa zachovalo do dnešných čias, pochádza zo stredoveku, kedy hradu a okoliu vládli Benátčania. Strategický význam citadely podčiarkujú fascinujúce výhľady z hradieb. Vidieť je cez Skadarské jazero až do Čiernej Hory, Jadranské more a na juh k mestu Lezhë. Hrad tak strážil všetky prístupové cesty do mesta Shkodër, okrem tej severnej. Dnes tu môžeme navštíviť historické múzeum alebo sa len tak kochať výhľadom z hradieb. Priestor tiež často využívajú svadobní fotografi.
Pravým albánskym národným hrdinom je Skanderbeg, vlastným menom Gjergj Kastriot, ktorý sa preslávil ako nezmieriteľný bojovník proti Osmanskej ríši. Viedol desiatky úspešných bitiek a nielen vďaka menu Skanderbeg, ktoré charakterizuje jeho vodcovské postavenie vo vtedajšej spoločnosti, si vyslúžil aj prezývku Drak z Albánska.
Jeho sochy sa nachádzajú v mnohých mestách, vrátane hlavného mesta Tirany. Po krajine tiež stoja zrúcaniny hradov a pevností, ktoré nechal postaviť. Jeden z menších, ale strategicky významných hradov nechal Skanderbeg postaviť na myse Kepi aj Rodonit, ktorý tiež odvtedy prezývajú Skanderbegov mys. Zrúcanina hradu dostavaného okolo roku 1452 sa nachádza priamo na pobreží a cesta k nej vedie okolo veľkých podzemných opevnení, ktoré vznikli za komunistickej vlády Envera Hodžu.
Do podzemných priestorov vedie niekoľko veľkých zavretých brán, do ktorých by sa v pohode vošlo veľké nákladné auto. Cesta pozdĺž zrázu zarastá vegetáciou a eróziám podliehajúce svahy nepôsobia miestami veľmi bezpečne, napriek tomu stojí za to zostúpiť až na pláž k ruinám starého hradu. Na prvý pohľad nádherné a ľudoprázdne pláže sú na množstve miest zanesené odpadkami. Voda je však na rozdiel napr. od Velipoë priezračne čistá a láka na kúpanie. Okrem zrúcaniny Skanderbegovho hradu tu nájdeme ešte stredoveký kostol zasvätený sv. Antonovi, ktorý bol v roku 1963 vyhlásený za národnú a kultúrnu pamiatku Albánska.
Nezmazateľnú stopu zanechal Skanderbeg hlavne v meste Krujë, ktoré je nielen jeho rodiskom, ale predovšetkým miestom, odkiaľ veľmi úspešne viedol svoj 35 rokov dlhý boj proti Turkom. Mesto podľahlo obliehania až desať rokov po jeho smrti. Turisti môžu obdivovať zrúcaniny hradu a pevnosti a obnovený starý orientálny trh. Prechádzame medzi drevenými obchodíkmi, ktoré hoci predávajú gýčovité suveníry a všehochuť historických predmetov, uchovávajú si svojbytnú atmosféru starých trhovísk. Albánci si už osvojili zručnosť ponúkať svoj tovar turistom a ich snahy za každú cenu predať suvenír v mnohom nezaostávajú za marockými trhovníkmi. Niektoré ceny sú pevne stanovené, o iných je možné dlho zjednávať.
V areáli hradu je Etnografické múzeum, ktoré rozhodne stojí za návštevu a Skanderbegovo múzeum, ktoré nechala vybudovať Pranvera, dcéra Envera Hodžu. Jej snahou bolo ukázať svojho otca ako hrdinu a postaviť ho na roveň Skanderbega. Našťastie sa jej to príliš nepodarilo. Ďalšou pozoruhodnosťou je bektašijská svätyňa alebo lepšie povedané modlitebňa. Je to kostol s freskami, o ktorý sa stará jedna z tunajších rodín.
Cesta k Bohu
V horách nad mestom je však oveľa pôvodnejšie a zaujímavejšie miesto spojené s históriou i súčasnosťou poriadku Bektaši. Ku svätyni ukrytej vysoko v horách nad mestom je dnes možné dôjsť autom. Bektašizmus vychádza z učenia súfistického islamského poriadku založeného v 13. storočí v Osmanskej ríši. Podľa učenia tohto poriadku môže človek dosiahnuť spojenie s bohom prostredníctvom svojich osobných kvalít, skúseností a za pomoci rozjímania.
Táto filozofia sa do Albánska šírila postupne za pomoci duchovných dervišov alebo otcov zvaných Baba. Tí zakladali v horách modlitebne označované ako "teqe". Keď bol tento rád v roku 1925 v Turecku zrušený, stalo sa Albánsko hlavným sídlom rádu. Naozaj krušné časy nastali po roku 1967. Albánsko sa vtedy stalo jediným oficiálne ateistickým štátom na svete, v ktorom bolo akékoľvek praktizovanie náboženstva trestným činom. Ale tradície pretrvali a v Albánsku zostalo jedno zo svetových centier bektašizmu.
Klesáme po schodoch k jaskyni ožiarenej mihotavým svetlom sviečok. Pred vstupom do svätyne je fontána zdobená veľkou kamennou hlavou barana a konštrukcia s hákmi. Práve tu každú jar prebieha obrad obetovania oviec, ktorý má rodinám zaistiť ďalší dobrý a úspešný rok. Sviečkami sporo ožiarená svätyňa má zvláštnu pokojnú atmosféru.
Kúsok nad jaskyňou je v skale vybudovaný domček predstaveného rádu. Práve v ňom býva Baba a už na prvý pohľad je to múdry a vážený muž. Sedí pri stole, prihovára sa veriacim a prijíma vecné i finančné dary, z ktorých potom udržuje svätyňu a priľahlé stavby. Baba bohužiaľ nevie iný jazyk ako rodnú albánčinu a tak sme sa s ním nerozprávali, ale dal nám súhlas na niekoľko fotografií. Lúčime sa podaním ruky a so západom slnka sa vraciame do Krujë.
Prečo Albánsko?
Tvrdiť, že Albánsko neobjavili turisti, a že ide o jednu z posledných divočín v Európe, by nebolo úplne férové. Napriek tomu stále v horách môžeme stretnúť pastierov, ktorí sa o svoje stáda starajú rovnako ako na prelome 19. a 20. storočia. Horské oblasti sú často bez značených turistických ciest. Infraštruktúra a budovanie služieb sú stále v plienkach a relevantných informácií nie je veľa. Cestovateľ tak stále môže zažiť pocity objaviteľov a dobrodruhov pri ceste do neznáma. Nebude trvať dlho a v horách vzniknú penzióny a horské chaty a pri mori vyrastú hotelové rezorty. Albánsko má nesporný potenciál a ak niekto túži zažiť trochu bezpečného dobrodružstva v nádhernej balkánskej krajine, je najvyšší čas tam vyraziť.