Aj napriek tomu, že sa jazero Velence pýši nádhernými prírodnými pokladmi, zostáva zatiaľ u našich cestovateľov bokom záujmu a stále sa drží v tieni omnoho väčšieho Balatonu. Kombinácia malej veľkosti s pohodlnou dostupnosťou z neho ale robia bezchybný víkendový tip na výlet, píše Jan Doubravnický pre iDnes.cz.
Podobne ako populárny Balaton, aj jazero Velence dosahuje veľmi malú hĺbku. Kvôli tomu sa rýchlo prehrieva a teplota vody sa tak bežne vyhupne až k tridsiatim stupňom. A vďaka vysokej koncentrácii minerálov sú jej pripisované liečivé účinky. Na druhej strane, prinajmenšom tretinu plochy jazera zaberajú nepriestupné porasty tŕstia, čo nebezpečne zaváňa komármi.
Ďalekohľad povinne so sebou
Názov jazera sa zhoduje s maďarským výrazom pre Benátky. Pôvod pomenovania vraj vychádza zo stredovekej prítomnosti benátskych remeselníkov. Kanálov a lagún tu je požehnane. Ja som sa do maďarských Benátok vybral začiatkom mája, mimo hlavnej sezóny. A tiež mimo čas komárov. Každopádne od nudy som určite nezomrel. Namiesto vravy davov sa po trávnatých plážach potulovali divé husi, občas sa vzduchom mihli biele krídla volaviek či lyžičiarov a nad rákosím predvádzali vydarené piruety dravci.
Práve pozorovanie vtáctva patrí k dôležitému voľnočasovému programu, ktoré jazero Velence poskytuje. Najmä v blízkosti juhozápadného cípu bolo vybudovaných niekoľko vtáčích pozorovateľní, takže si so sebou nezabudnite pribaliť ďalekohľad. Mne sa ho, bohužiaľ, ťahať nechcelo a potom som musel menším skupinkám návštevníkov obťažených statívmi, teleobjektívmi a všetkým tým nevyhnutným vercajkom správneho pozorovateľa ticho závidieť.
Ďalšie tunajšie aktivity predstavuje napríklad jachting a podobné vodné športy. Kľúčové letoviská sú situovaná okolo východného a predovšetkým južného brehu jazera a tam tiež nájdeme termálne kúpele. Bez možnosti relaxácie vnútri blahodárnych termálov by totiž ceste do Maďarska niečo chýbalo.
Ja som zakotvil v Agárde a leitmotívom mojej výpravy sa stala poznávacia turistika. Zlákala ma najmä pahorkatina pri obci Pákozd na protiľahlom severnom pobreží. Preto som doobeda uvítal príležitosť zviezť sa výletným parníkom. Prvé minúty plavby prebiehali otvoreným priestorom, následne sa loď prepletala spleťou ramien medzi rákosím, odkiaľ sa ozýval hlasný koncert vtáctva. Občas sme minuli drevenú pramicu, kde sa stoickým pokojom a v kamennej póze posedávali rybári dychtivo očakávajúci svoj úlovok.
Tajuplné kamene uprostred vyprahnutej stepi
Po dvadsiatich minútach som šťastne pristál na ostrove Szúnyod, ktorý je násypom s cestou pripojený k blízkej pevnine. A po nie príliš záživnom úseku som rýchlo dospel do Pákozdu. Tam zvoľna stúpam na náhornú plošinu sprvu porastenou nízkym lesom. Náhle sa však okolie dramaticky zmenilo a predo mnou sa roztvorili nedozerné priestory vyplnené suchou stepou. V nej sa nepravidelne objavovali rozptýlené skupinky drevín aj zhluky nepriechodných kríkov. Z nich neusporiadane vyčnievali osamelé žulové balvany a temné, vetrom ohladené skaliská.
Celá prírodná scenéria na mňa pôsobila nesmierne exoticky, respektíve južne. A dýchala elementmi ázijských stepí, afrických saván, stredomorskej macchie aj austrálskej buše. Cítil som sa silno ohromený. Podobné miesto u nás ťažko nájdeme. Možno tomuto návalu eufórie významne napomohlo počasie. Skoro ráno mi pri stane pod nohami škrípali steblá trávy potiahnuté inovaťou a teraz sa vzduch hrial horúčavou pravého poludnia, kedy teplota rozhodne prekročila dvadsaťpäťku.
Mierne zvlnenej plošine dominuje čierny zub pohanského kameňa, ktorý sa dostal do oblasti záujmu milovníkov tajomna. Pre nich získal punc magického miesta opradeného povesťami o dávnych rituáloch. Alternatívne špekulácie mu dokonca prisúdili rolu maďarskej varianty svetoznámeho Stonehenge. Niektoré tamojšie útvary skutočne budia dojem megalitických svätýň alebo obetných stolov, iné zase napodobňujú dolmeny. A ich záhadná neviditeľná energia možno spôsobila, že mi foťák znenazdajky začal hlásiť chyby. Aj keď asi išlo len o poruchu.
Z Pohanského kameňa sa po značenom chodníku posúvam k blízkosti tienistého porastu. Tam sa týči najznámejší tunajší skalný útvar, výstižne nazvaný Kócka, čo úplne nečakane znamená Kocka. Naopak najmohutnejšia skala pomenovaná Pandúr je skrytá hlbšie v listnatom lese. Avšak aj ona príjemne prekvapí svojou bizarnou podobou. Okrem Pákozdu sa podobné romantické útvary vyskytujú aj v susednej obci Sukoró.
Cez bojové pole
Počas predpoludňajšej cesty som si všimol niekoľko informačných smeroviek a monumentálnych pamätníkov. Najskôr pri ceste v Pákozde, ale najviac sa ich objavilo v blízkosti prístaviska. A všetky sa vzťahujú k slávnej bitke z 29. septembra 1848. Vtedy tu uhorskí revolucionári uštedrili porážku cisárskym vojskám vedeným chorvátskym bánom Josipom Jelačičom. Obe strany sa do seba navzájom pustili na pahorkoch Mészeg-hégy vypínajúcich sa nad ostrovom Szúnyog. Teraz slávnu udalosť pripomínajú spomienkový park venovaný kľúčovým okamihom moderných maďarských dejín, netradične stvárnená kaplnka aj ukážky vojenskej techniky.
O kúsok ďalej sa rozprestiera areál arboréta s rozhľadňou. Nemenej krásne pohľady na jazero sa tiež naskytnú z vrcholovej terasy vedľa spomienkového komplexu, kde sa týči oslnivo biely obelisk. Odtiaľ nádherne vyniknú otvorené vodné plochy v spleti ostrovov a bludísk z rákosia. Panoráma jasne dokumentuje pozvoľný proces zániku jazera a zároveň odtiaľ dobre vidíme ostré rozhranie zvlnenej pahorkatiny a tiahlych rovín za južnými brehmi jazera.
Raj pre maškrtníkov
Od z diaľky viditeľného obelisku zostupujem späť k prístavisku. Pri ňom sa belie štýlová rybia reštaurácia Szúnyogszigeti halászcsárda. Kým dopoludnia priľahlé prašné parkovisko zívalo prázdnotou, teraz beznádejne praská vo švíkoch a tienistá záhradka čárdy je úplne zaplnená hodujúcimi návštevníkmi.
Takmer všetci hostia sú domáci, ktorí sa sem vybrali za sobotňajším gastronomickým zážitkom. To jednoznačne svedčí o stabilne vysokej obľube podniku a predovšetkým o jeho kvalite. Dôkazom je rodina, ktorá sa pomaly hrnie na loď. Všetci vyzerajú úplne zmorení. Avšak úplne spokojní, pričom s blažene tupým výrazom totálnej presýtenosti zízajú niekam do prázdna.
Skupinka cyklistov ešte chvíľu nakladá bicykle a vzápätí sa už opäť kľukatíme prieplavmi tŕstím späť do Agárdu. Tam začína gradovať veselie víkendového podvečera. Už pred cestou som dostal informáciu, že sa tu budú konať ľudové slávnosti, obohatené o festival vína a pálenky. Hoci som pomerne dosť utrmácaný pochodom, napriek tomu odmietam odolať pokušeniu. Chcem sa len krátko mrknúť, nič viac.
Okamžite sa dostávam do víru vidieckeho jarmoku, ktorý čiastočne verne kopíruje naše púte. Maďarský variant je svojou vizážou oveľa pestrejší, skladbou predávaných dobrôt niekoľkonásobne pikantnejší a hudobnou kulisou bezkonkurenčne temperamentnejší.
Predieram sa hlasným davom. Drevené pulty pretekajú ohromujúcim bohatstvom tradičných maďarských údenín, syrov a remeselných výrobkov. Pochopiteľne tu nemôže chýbať trdelník pečený klasickou metódou na žeravom popole. Trhákom sú potom produkty z mangalice (plemeno ošípaných pochádzajúce z Veľkej uhorskej nížiny).
A potom samozrejme klenoty lokálnych vinárov či páleníkov. Obe príbuzné odvetvia pre svoju prezentáciu zámerne uprednostnili kvalitu pred kvantitou, múdro zabalenú do atraktívneho dizajnu. Teda ponúkané vína sa skôr hodia ako darček alebo milá spomienka pre niektorý večer po návrate z cesty. Na dlhšie posedenie naopak vábi vonkajšia záhradka mnohých okolitých krčiem a bistier s rybími pokrmami, poctivým gulášom a lacným odrodovým vínom.
Môže sa hodiť:
Ako sa tam dostať
Jazero Velence leží pomerne blízko slovenských hraníc, pár kilometrov východne od Székesfehérváru. Motoristi môžu využiť viac kombinácií prístupových trás. Záleží len na tom, či viac preferujú diaľnice či ostatné komunikácie.
Nad severným pobrežím jazera vedie autostráda M7, ktorá spája maďarskú metropolu s Balatonom. Pás letovísk situovaných pozdĺž južných brehov je skvele dostupný verejnou dopravou, každú chvíľu sem mieria vlaky z terminálu v Budapešti - Kelenföld. Niektoré spoje však zastavujú iba vo väčších staniciach. A do Budapešti sa tiež dostanete veľmi ľahko, či už vlakom alebo autobusom.
Najlepšie je na bicykli
Maďarsko si právom získalo povesť cyklistického eldoráda. To plne potvrdzuje aj hojnosť cyklotrás a trás v okolí jazera. Okrem veľmi frekventovanej okružnej trasy sa dá pohodlne dostať tiež do Székesfehérváru a Budapešti.
Jednotlivé vetvy alebo menšie nadväzujúce okruhy potom cyklistom priblížia priľahlé dediny, ďalej ich dovedú k mnohým prírodným zaujímavostiam, vrátane vtáčích pozorovateľní a skál nad Pákozdom. A tam sa namiesto štandardného asfaltu už prihlási o slovo poriadny terén. Pozor, úsek medzi skalami Kócka a Pandúr je nezjazdný. Informačné centrá aj väčšie ubytovacie zariadenia vás zadarmo vybavia slušnou mapou s cyklotrasami, náučnými chodníkmi a značenými cestami pre peších.
Overené ubytovanie
Oblasť okolo jazera disponuje širokým spektrom ubytovacích kapacít väčšiny kategórií. Mňa zlákal pobyt v kempe. A keďže práve bol koniec apríla, tak padla voľba na Park Strand Kemping. Ten tu totiž ako jeden z prvých otvára sezónu.
Príjemne ma potešila e-mailová komunikácia, srdečné privítanie aj ochotný personál. Je to starší veľkokapacitný kemp s rozľahlou trávnatou plážou. Pozitívne oceňujem nepretržitú prítomnosť bezpečnosti a tiež bezplatné použitie spŕch. Prístup do vody je mierny. Súčasťou doplnkových služieb je v hlavnej sezóne obvyklá požičovňa vodných bicyklov, ponuka občerstvenia a ďalšie atrakcie. Zároveň kemp hostí rôznorodé víkendové akcie. Čo samozrejme môže zvýšiť jeho atraktivitu, ale aj, naopak, narušiť pokoj.