Hneď po našom prílete na indonézsky ostrov Flores prichádza kultúrny šok. V tom najlepšom slova zmysle. Turisti sú tu totiž ešte stále nedostatkovým tovarom. A pritom má toto miesto rozhodne čo ponúknuť, píše Jakub Freiwald pre idnes.cz.
Najskôr to vyzeralo, že ani nevystúpime z lietadla. Podvozok malého lietadla tvrdo dosadá na pristávaciu plochu novopostaveného letiska. Než sa stihneme otriasť, rozoznie sa z palubného rozhlasu niekoľkokrát opakovaný názov cieľovej destinácie - Komodo. Zvláštne, chceli sme letieť do Labuan Baja. V duchu si hádžeme pomyselnú mincu a nakoniec to riskneme a vystúpime. Bingo. Než stihneme dôjsť do modernej presklenej klimatizovanej príletovej haly, stroj pokračuje v lete do ďalšej destinácie.
V prístavnom meste na západnom pobreží ostrova nie je okrem hustej premávky príliš veľa k videniu. Na požičanom skútri hneď na druhý deň ráno vyrážame do mestečka Ruteng. Máme si na to vraj nechať celý deň, ale moc tomu nerozumieme, pretože podľa mapy je to len 130 kilometrov. Lenže vzdialenosti sú tu v Indonézii veľmi relatívne, čo onedlho zisťujeme aj na vlastnej koži. Relatívnym problémom sa stane aj defekt predného kolesa, ktorý napokon za jedno euro vyrieši chlapík v improvizovanom autoservise hneď vedľa hlavnej cesty.
Nefalšovaná pohostinnosť
Koniec novembra v Indonézii znamená hlavne obdobie dažďov. Nejde o nič tragické, len niekoľkokrát za deň na chvíľu zaprší. Vymeniť kvapky potu za osviežujúci dážď je vo výsledku vlastne celkom príjemné. Stačí si po vzore miestnych nasadiť pláštenku alebo nepremokavú bundu a ďalšie kilometre krájať hlava-nehlava. A keď vás to prestane baviť a alebo už jednoducho nemôžete na kľukatých cestičkách pokračovať ďalej, stačí zastaviť pri ceste. Aj na tom najodľahlejšom mieste k vám za chvíľu niekto pribehne a ponúkne vám ovocie alebo sa vás ujme. Miestni ľudia väčšinou nerozumejú po anglicky ani slovo, ale budú vás pozývať k sebe domov. Na výbornú presladenú kávu, domáce mango alebo proste len tak, aby sa na vás mohli chvíľu pozerať a smiať sa od ucha k uchu. Žijú síce veľmi skromne, ale skoro pri každom dome sa týči poriadny satelit a dominantou hlavnej miestnosti je vo väčšine prípadov televízor.
Keď budete mať šťastie, alebo mu pôjdete trochu naproti, môžete ochutnať arak. Ide o bezfarebnú pálenku, ktorá sa vyrába pomalou destiláciou palmových štiav a pripomína našu slivovicu. Pol litra raz destilovaného nápoja kúpite v prepočte za sedemdesiat centov, štyrikrát destilovaná liehovina vás potom vyjde pokojne aj na desaťnásobok. Hodí sa hlavne na guráž. Dva panáky, do každej nohy jeden, a cesta nekonečnými kľukatými serpentínami hneď uteká o niečo rýchlejšie. Viem, o čom hovorím.
Cesta v čase
Obyvatelia Floresu sú kresťania, časť z nich ale stále praktizuje pôvodné animistické náboženstvo. Okolo mesta Bajawa vo výške viac ako tisíc metrov nad morom stále existuje niekoľko pôvodných dediniek v oblasti Ngada. Mnoho z nich stojí na svojom mieste cez tisíc rokov. Navštívili sme jednu z nich, pomenovanú Luba. V dedine vedľa seba žije niekoľko rôznych klanov. Ich drevené chyže s typickými slamenými strechami sa líšia iba drobnosťami. Vládne tu stále matriarchát a domy sa dedia z matky na dcéru. Tunajší ľudia sa živia pestovaním drobných plodín, prípadne výrobou veľkých pestrofarebných šatiek, do ktorých sa zahaľujú ženy aj muži.
Pôvodné floreské dedinky na nás pôsobia tak trochu zvláštnym dojmom. Ako keby sme sa vrátili v čase o niekoľko stoviek rokov. Nebyť za rohom číhajúceho satelitu a detí hrajúcich sa v dresoch svetoznámych futbalových klubov, bol by zážitok dokonalý. Mám pocit, že táto snaha vyrovnať sa turistom zo západu a ich technologickým vymoženostiam je v celej Indonézii až chronicky rozšírená. Ale má to svoje pozitíva. Po celom ostrove sa napríklad stavajú nové kvalitné cesty.
Druhou stranou mince je fakt, že nepravidelné zástupy vysmiatych študentov v pestrofarebných rovnošatách na okrajoch rozžeravených asfaltových ciest dávajú tušiť veľké nedostatky tunajšieho vzdelávacieho systému, ktorý za európskymi normami hlboko zaostáva. Kvalitné vzdelanie je často nielen na Florese veľmi nedostatkovým tovarom. Zatiaľ čo na nádherných plážach ďalšieho indonézskeho ostrova Lomboku vyrastá jeden luxusný rezort za druhým, v tieni palmových hájov medzi bambusovými chatrčami existujú miesta, kam sa väčšina turistov nikdy nepozrie. Jedným z nich aj škola SDi - Ar-Raman, ktorá na prvý pohľad ničím neláka k návšteve. Prichádzame nesmelo bližšie. Malí chlapci nám hneď pri príchode podávajú ruku a potom si ju prikladajú k čelu. Ako výraz úcty.
Škola ako luxus
Školu pre chudobné deti založili pred pár rokmi manželia Zuhirman a Baiq Rahma. Nikde v okolí totiž žiadna škola nebola a deti museli každý deň chodiť niekoľko kilometrov tam a zase späť. Zuhirman bol jedným z mála obyvateľov dediny, ktorý mal možnosť študovať. Po dokončení vysokej školy sa vrátil späť s cieľom odovzdávať svoje vedomosti ďalej. Ešte pred rokom tu učilo sedem učiteľov, do dneška ostali len štyria. "Za necelé štyri eurá mesačne by túto prácu robil málokto," hovorí smutne samozvaný riaditeľ Zuhirman. "A vieš, čo je horšie ako málo peňazí?" pýta sa jeho sympatická manželka Baiq Rahma. "Nepomôže nám nikto zo susedov. Všetci nám závidia a myslia si, že keď to robíme už dva roky, musíme mať veľa peňazí. "
Do školy chodí 35 detí vo veku od sedem do desať rokov, prevažne z miestnej dediny. Ich rodičia sú často veľmi chudobní a živia sa rybolovom alebo pracujú ako robotníci. Z malých platov si nemôžu dovoliť kvalitné vzdelanie pre svoje deti. Rybárči aj riaditeľ Zuhirman. Aby nemusel školu zavrieť a zároveň uživil celú rodinu, jazdí každé popoludnie a v noci na more. Medzitým jeho žena predáva pri hlavnej ceste indonézsku polievku. Školu obaja berú ako životné poslanie. Zatiaľ čo v roku 2014 dostala škola od štátu aspoň malý príspevok na platy učiteľov a prevádzkové výdavky, vlani neprišli peniaze žiadne. Škole preto chýba časť strechy a podlaha, učebnice majú iba učitelia. Nedostatok peňazí manželia dobiehajú nákazlivým životným optimizmom. Jednoducho veria tomu, čo robia. "Nesmieme sa na to vykašľať. Je to obrovská zodpovednosť a deti sa na nás spoliehajú. Veríme, že sa nájde dostatok ľudí s dobrým srdcom, ktorí nám pomôžu," dodáva sympatická učiteľka.