Čím je pre taliansky cestovný ruch šikmá veža v Pise, tým je pre Albáncov Kulla z Thethe. Veža s desivým dedičstvom histórie je zároveň mementom dneška. V Albánsku sa stále udržiava zákon krvnej pomsty. A práve v tejto veži sa pred vendetou ukrývali vrahovia. Po stopách stredovekého zvyku sa vydal reportér Josef Hora a svoju cestu opísal pre iDnes.cz.
Odľahlé údolie Theth je najlepšie prístupné zo severoalbánského mesta Škodra. Mestský autobus končí v dedinke Boga na úpätí prekliatych hôr, ktorým sa hovorí albánskej Alpy. Končí tu aj asfaltová cesta, do hôr stúpa už len prašná cesta, ktorou prejde iba terénny automobil.
Miestni ľudia sú ale podnikaví a vždy majú terénne auto po ruke, za 60 eur si ho môžeme prenajať a absolvovať dvojhodinovú jazdu pozdĺž zrázov cez horské priesmyky až do tajomného údolia. A nebolo by to Albánsko, keby vodičmi neboli dvaja 15-roční chlapci. Boli to však skúsení šoféri, ktorí nás na miesto doviezli bez problémov a ešte zaistili ubytovanie u miestnych ľudí. Večera stála päť eur, stan bol za desať, pálenka na privítanie zadarmo.
O vendete sa nehovorí
Prebudiť sa ráno do prekrásneho údolia obklopeného vysokými štítmi je nádhera. Vyrážame po stopách krvnej pomsty. Ako prvý nás ale osloví albánsky pastier. V očiach starého Albánca sa odráža divokosť tunajšieho kraja, sloboda a voľnosť horalov, ale i zvláštna drsnota nielen prírody, ale aj ľudí, ktorí si v horách po stáročia vládli podľa vlastných zákonov nehľadiac na to, kto na území Albánska vlastne panoval.
Možno sa v starých očiach zableskne aj spomienka na krvavý stredoveký zvyk. Vendetu. Dávny stredoveký zákon krvnej pomsty prežíva v Európe i v 21. storočí. Uplatňuje sa najmä v odľahlých horských oblastiach na severe Albánska. Mnohí miestni ľudia ju berú tak trochu ako samozrejmosť. Štátne orgány ju oficiálne neuznávajú, avšak v jej dôslednom zapieraní sa - ľudovo povedané - nepretrhnú. Už len preto, že ju postihnuté rodiny nikde nehlási. Vendeta je v určitých kruhoch skrátka stále uznávaným pravidlom zločinu a trestu.
Jedným z centier krvnej pomsty je odľahlej horskej doline Theth, kde o krvavom obyčaji rozprávajú turistom albánski horali. V dedine stojí pravdepodobne posledná dochovaná verejne prístupná veža v krajine, takzvaná Kulla, kam sa v čase "pomsty" schovávali ohrozenie muži. V osamotenom opevnení trávili dlhé mesiace, kým nedošlo k zmiereniu rodín alebo nebol zabitý iný nešťastný príbuzný. Veža bola bez okien, len s malými strieľňami na pušku. Vchádzalo sa do nej okovanými vrátami. Do prvého poschodia liezli muži po rebríku, ktorý potom vytiahli a dostali sa po ňom na druhé poschodie, kde žili a boli chránení pred útokmi zvonka.Z vraha "lovná zver"
Dnes patrí Kulla medzi desať najnavštevovanejšie pamiatky Albánska. Predstava, že medzi kamennými stenami v relatívne malej miestnosti musíte tráviť niekoľko mesiacov s niekoľkými ďalšími mužmi, je príšerná. Miesta je málo a svetla zvonka tiež.
Návštevníkov sprevádza miestny rodák v dobovom kroji. Rozpráva, že do pomsty sa po stáročia zapájali celé rodiny a všetko sprevádzalo mnoho rituálov. Vrah sa napríklad musel zúčastniť pohrebu svojej obete, ak by neprišiel, rodina zavraždeného by čin vnímala ako ešte väčší urážku a zmierenia by bolo v nedohľadne.
"Na pohrebe mal vrah zabezpečenú bezpečnosť, takzvanú bessu, kedy ho nikto nemohol napadnúť ani mu ublížiť," vysvetľuje historik a cestovateľ Přemysl Vinš, ktorý dejiny krvnej pomsty v Albánsku študuje. Po pohrebe sa situácia úplne zmenila a z vraha sa stala "lovná zver". Ale nielen z neho, zabitý mohol byť aj akýkoľvek jeho mužský príbuzný. Ženy a deti boli z vendety vylúčené. Podľa dávnych pravidiel pomstiteľ napríklad nesmel svoju obeť napadnúť zozadu, musel ju zabiť jednou ranou alebo nesmel obeti zobrať pušku.
Pre zvyšok Európy je nepochopiteľný aj jeden zo starých rituálov zmierenia dvoch znepriatelených rodín. Rodina vraha priniesla novorodenca, ktorý bol ku kolíske priviazaný povrazom. Kolíska sa potom otočila hore nohami a dieťa sa začalo dusiť. A bolo na rodine zavraždeného, či sa niekto nebohého nemluvňaťa zastane. Hoci stačilo vykríknuť a dieťa tak zachrániť, pomstychtivá rodina mohla vyniesť aj smrteľný ortieľ zarytým mlčaním.
"Ide o akýsi rituál zmierenia, bola to najmä symbolická ukážka poddajnosti jednej rodiny voči druhej. Väčšinou sa novorodenca niekto zastal, samozrejme mohlo dôjsť aj k opačnému prípadu, žiadne pramene sa nezachovali, zákon sa odovzdával ústne, "podotýka historik Vinš.
Kruté pravidlá vendety sa po páde komunistického režimu, ktorý sa ju snažil vykoreniť, rozhoreli znova. Oprášili sa staré krivdy a kvôli reštitúciám vznikli nové. "Hoci sa o tom verejne nehovorí, v Albánsku dnes žijú stovky ľudí, ktorí nevychádzajú z domov a skrývajú sa, stovky mladších zase nechodia do škôl. Ľuďom postihnutým vendetou sa snažia pomáhať ako neziskové organizácie, tak štát,“ hovorí Vinš.
"Ak dnes prídete do turistických oblastí a hovoríte po albánsky, občas začujete, ako miestni ľudia hovoria, že tamten sused zle dopadol, jeho synovia niekoho zabili a teraz sa ukrývajú v cudzine," opisuje historik. Na druhej strane je podľa neho veľký omyl, ak by niekto súdil, že je také celé Albánsko. "Je to umierajúci zvyk a Albánsko je dnes moderný štát s modernou legislatívou," uzatvára.