Majú vyše sto rokov a hoci vyzerajú ako technické pamiatky, stále fungujú v pôvodnom režime. Napriek tomu, že ide „len“ o kusy železa či tehlové múry, sú to doslova umelecké diela. Zasadené do prírody odolali vojne aj zmene režimu. Unikátne malé vodné elektrárne v Podbrezovej.
Článok bol uverejnený v HN magazíne, ktorého aktuálne číslo nájdete vložené v HN v stánkoch až do konca víkendu.
Článok bol uverejnený v HN magazíne, ktorého aktuálne číslo nájdete vložené v HN v stánkoch až do konca víkendu.
Zvonku to vyzerá ako štýlový dom z tridsiatych rokov na samote na podhorí Nízkych Tatier. Veľké oblúkové okná však naznačujú, že vnútri sa deje čosi iné. Stojíme pred malou vodnou elektrárňou Jasenie a pod strechou klepoce v pozoruhodnom rytme štvorica turbín – dve veľké, ktorým dominuje obrovský rýchlo sa točiaci zotrvačník, a v pozadí dve malé, ktoré fungujú v podstate ako dynamo na vybudenie tých veľkých. Napriek tomu, že ide o masívne stroje, vyžarujú špecifickú krásu industriálnych pamiatok zo začiatku minulého storočia. Ale nemýľte sa, hoci majú vzhľad muzeálnych exponátov, päťtisíc otáčok za minútu a najmä množstvo energie, ktoré vyprodukujú, je dôkazom, že rozhodne nepatria do starého železa. Spolu s ďalšími siedmimi sestrami (a jedným paroplynovým cyklom) - zabezpečujú až štvrtinu energie, ktorú spotrebujú Železiarne Podbrezová.
Voda, energia a krása
Pozoruhodná sústava malých vodných elektrární nemá na Slovensku obdobu – od 50. rokov minulého storočia totiž veľká časť týchto stavieb zmizla pod pláštikom kolektivizácie a budovania veľkých zariadení. Navyše tie tunajšie majú od 92 do 108 rokov a drvivá väčšina ich vybavenia má rovnako „deduškovský“ vek. A neprehradzujú rieku, ale umne do seba zbierajú vodu z okolitých potokov a riečok. Hovoríme o trojici malých vodných elektrární – Piesok, Dubová a Jasenie. Keď v roku 1840 vznikli železiarne, ktoré spracúvali tunajšiu rudu, elektrina bola skôr laboratórna „zábavka“ vedcov ako reálny pomocník. Postupne si však našla cestu do priemyslu a, samozrejme, aj do Podbrezovej. „Okolité potoky a samotný Hron skrývali v sebe veľký hydropotenciál.
Pozoruhodná sústava malých vodných elektrární nemá na Slovensku obdobu – od 50. rokov minulého storočia totiž veľká časť týchto stavieb zmizla pod pláštikom kolektivizácie a budovania veľkých zariadení. Navyše tie tunajšie majú od 92 do 108 rokov a drvivá väčšina ich vybavenia má rovnako „deduškovský“ vek. A neprehradzujú rieku, ale umne do seba zbierajú vodu z okolitých potokov a riečok. Hovoríme o trojici malých vodných elektrární – Piesok, Dubová a Jasenie. Keď v roku 1840 vznikli železiarne, ktoré spracúvali tunajšiu rudu, elektrina bola skôr laboratórna „zábavka“ vedcov ako reálny pomocník. Postupne si však našla cestu do priemyslu a, samozrejme, aj do Podbrezovej. „Okolité potoky a samotný Hron skrývali v sebe veľký hydropotenciál.
Preto sa prišlo aj s myšlienkou postaviť tu malé vodné elektrárne,“ vysvetľuje technický riaditeľ Železiarní Podbrezová Ľubor Schwarzbacher. A tak začiatkom 20. storočia začala v okolí výstavba hatí, zberných kanálov, a, samozrejme, samotných elektrární. Ako prvú dobudovali v roku 1908 elektráreň Piesok, o rok neskôr pribudla Dubová a po 1. svetovej vojne v roku 1924 aj najväčšie, a asi najkrajšie, Jasenie. Len pre úplnosť dodajme, že v 90. rokoch pribudli Predajná a Jasenie II.
Nezdolali ich ani granáty
Späť však k historickým kráskam, ktoré sú umne prepojené sieťou kanálov a potrubí tak, že tá istá voda prejde cez všetky a päťkrát tak zo seba vydá svoju silu. „Kanál zbiera vodu a zvádza ju do vodojemu Rígeľ, ktorý je o dvesto metrov vyššie,“ ukazuje nám stavbu na kopci nad nami vedúci energetiky Jozef Čerňan. Z vodojemu vedie k elektrárni Jasenie mohutné potrubie. Na jeho konci dosiahne tlak vody úctyhodných 20 barov, čo stačí na roztočenie už spomínaných štyroch turbín. O ich kvalitách svedčia aj udalosti z konca 2. svetovej vojny. „Keď chceli Nemci vodojem vyhodiť do vzduchu, granáty a výbušniny nenechali na mohutnom betónovom plášti takmer ani škrabanec,“ hovorí Čerňan a dodáva, že keď sa im podarilo náhodou prestreliť potrubie, voda striekala až do tridsaťmetrovej výšky. Obdivujeme mohutné turbíny, na ktorých sa toho okrem lopatiek od roku 1928, keď ich sem namontovali, veľa nezmenilo.
Nezdolali ich ani granáty
Späť však k historickým kráskam, ktoré sú umne prepojené sieťou kanálov a potrubí tak, že tá istá voda prejde cez všetky a päťkrát tak zo seba vydá svoju silu. „Kanál zbiera vodu a zvádza ju do vodojemu Rígeľ, ktorý je o dvesto metrov vyššie,“ ukazuje nám stavbu na kopci nad nami vedúci energetiky Jozef Čerňan. Z vodojemu vedie k elektrárni Jasenie mohutné potrubie. Na jeho konci dosiahne tlak vody úctyhodných 20 barov, čo stačí na roztočenie už spomínaných štyroch turbín. O ich kvalitách svedčia aj udalosti z konca 2. svetovej vojny. „Keď chceli Nemci vodojem vyhodiť do vzduchu, granáty a výbušniny nenechali na mohutnom betónovom plášti takmer ani škrabanec,“ hovorí Čerňan a dodáva, že keď sa im podarilo náhodou prestreliť potrubie, voda striekala až do tridsaťmetrovej výšky. Obdivujeme mohutné turbíny, na ktorých sa toho okrem lopatiek od roku 1928, keď ich sem namontovali, veľa nezmenilo.
Mramor ako izolátor
Rovnaké nás čakajú aj v Dubovej. S tým rozdielom, že jednu z nich museli v roku 1975 vymeniť za novšiu z Banskej Bystrice. A čaká nás tu ďalší unikát – mramorový ovládací panel. Ten už síce stojí osamotene, pretože ho nahradil modernejší, no Jozef Čerňan sa mu vo voľných chvíľach s kolegami snaží vrátiť pôvodnú funkčnosť. Nad elektrárňou na kopci je ešte jedna zaujímavosť: strážny domček, z ktorého kedysi sledovali, či sa blíži búrka. Ak bola na obzore, museli zariadenia vypnúť, aby po prípadnom zásahu bleskom nezoskratovali.
Len neradi opúšťame miesta dýchajúce históriou aj preto, že noha bežného smrteľníka sa sem bežne nedostane. Elektrárne sú totiž stále funkčné a platia v nich prísne bezpečnostné pravidlá. No zároveň nás teší, že ste do nich mohli vďaka HN magazínu aspoň na chvíľu nahliadnuť aj vy.
Rovnaké nás čakajú aj v Dubovej. S tým rozdielom, že jednu z nich museli v roku 1975 vymeniť za novšiu z Banskej Bystrice. A čaká nás tu ďalší unikát – mramorový ovládací panel. Ten už síce stojí osamotene, pretože ho nahradil modernejší, no Jozef Čerňan sa mu vo voľných chvíľach s kolegami snaží vrátiť pôvodnú funkčnosť. Nad elektrárňou na kopci je ešte jedna zaujímavosť: strážny domček, z ktorého kedysi sledovali, či sa blíži búrka. Ak bola na obzore, museli zariadenia vypnúť, aby po prípadnom zásahu bleskom nezoskratovali.
Len neradi opúšťame miesta dýchajúce históriou aj preto, že noha bežného smrteľníka sa sem bežne nedostane. Elektrárne sú totiž stále funkčné a platia v nich prísne bezpečnostné pravidlá. No zároveň nás teší, že ste do nich mohli vďaka HN magazínu aspoň na chvíľu nahliadnuť aj vy.