Ak túžite spoznať úplný severozápad Európy a obohatiť sa o silné zážitky, vydajte sa do Západných fjordov na Islande, píše Martina Černotová pre lidovky.cz.
Po krátkej ceste z letiska som sa ocitla v Reykjavíku. Bola hlboká noc, napriek tomu bolo skôr len šero. Letné svetlé severské noci boli pomaly na ústupe. Vliekla som za sebou veľký kufor a bola som unavená z dlhého čakania na meškajúci let zo Štokholmu. Ale napriek tomu som bola šťastná. Som späť. V porovnaní s inými svetovými metropolami na tak pokojnom mieste... V Prahe si zo mňa robili srandu, že idem do „toho Brna na severe“ a mysleli tým celú krajinu, nielen jedno mesto. Sotva som si ale na ten pokoj stačila zvyknúť, sedela som v autobuse smerujúcom do Západných fjordov.
Vyrážali sme zo samotného centra, od koncertnej haly Harp. Pred autobusom stál urastený Islanďan, s patrične nebezpečným pohľadom a hustou briadkou. Spýtal sa ma na meno, skoro zaplesal, že som z Českej republiky a popohnal ma, nech si nasadnem. Len čo sme sa dali do pohybu, mala som pocit, že som v letnom tábore pre trochu odrastené deti. Okolo väčšinou študenti, cez uličku gitara, na nej uviazaná šatka s kanadskou vlajkou. Takže medzinárodný letný tábor.
Privítanie Vikingom
Radosť a tešenie sa na bezstarostnú rekreáciu uťal ten chlapík vikingského výzoru tým, že na nás chrlil všetko vo svojej materčine a po necelej hodinke cesty nám rozdal testy zo slovnej zásoby i gramatiky. Tu končí všetka sranda, aj keď on, Oli, ako sa potom predstavil, tvrdil opak. „O nič nejde...“. To určite. Keď som v priloženom dotazníku zaškrtla možnosť, že sa výučbe islandčiny budem venovať aj vo svojich voľných chvíľach, mala som pocit, že sa režem do prsta a upisujem sa diablovi vlastnou krvou. Nebude to ľahké, islandčina je severogermánsky jazyk, ktorý je na ostrove skoro zakonzervovaný. Ale prišla som sa ju učiť, pretože učenie jazyka je dobrý prostriedok na poznávanie kultúry, nie?
Univerzitné centrum v Západných fjordoch ponúka viac druhov kurzov, ja som mala jasno v podstate hneď. Vyhral ten s ubytovaním v Nupur, hoteli, ktorý prv slúžil ako škola pre problémové deti z islandských miest. Nie je náhodou, že tu v minulosti niektoré zo svojich školských rokov trávil aj bývalý taxikár, punker, komik a starosta Reykjavíku Jón Gnarr. Toto miesto má ale aj svojho ducha - Númiho, nešťastného chlapca, ktorý sa vraj po neúspešnej skúške obesil v miestnej telocvični. A naproti vo fjorde, v údolí Haukadalur, sa odohrala sága o Gíslim - sága plná vrážd z pomsty naprieč rodinou. Takže také normálne islandské miesto so svojou históriou. Stalo sa tu niečo zvláštne, strašidelné a slávne.
Nič uprostred ničoho
Je to tiež miesto uprostred ničoho. Riaditeľ univerzitného centra Ingi hovoril: „Island je uprostred ničoho. Západné fjordy sú uprostred ničoho uprostred ničoho. Isafjordur je uprostred ničoho uprostred ničoho uprostred ničoho ... no, a vy ste ešte v Nupur!“ Okolo je pár domov, väčšinou letných chát, ktoré bývajú často prázdne, kostol ... a prekvapivo botanická záhrada. A samozrejme neopísateľne krásna príroda.
Raz za rok sa sem ale dovalí skupinka študentov z celého sveta, aby si tu mučila mozgy v islandčine. A po teste ju zase vypláchla islandským pivom. Snáď ale nie úplne všetku. Mohlo by sa zdať, že tá krása okolo bude od zatiaľ pevnej vôle k učeniu odrádzať. Ale možno to fungovalo presne naopak. Keď budeš hovoriť pekne islandsky, možno v tejto krajine nakoniec zostaneš aj dlhšie. Práve v Západných fjordoch je ten pravý pokoj. Usporiadatelia chcú asi študentov pekne izolovať od okolitého sveta, aby sa mohli plne sústrediť na bifľovanie. Majú ale našťastie aj pár príležitostí na občasnú relaxáciu a vypnutie myšlienkových pochodov.
Najdôkladnejšie sme tak robili organizovaným behom do mora. Sprevádzal ho skoro až vojnový pokrik, ktorý sa postupne z hrdinského menil na bezmocný. Ale rovnako ako sa postupom času rozširovala naša islandská slovná zásoba, rozširoval sa i interval zotrvania v ľadovej vode. Fjordy vás z pozície turistov posunú o kúsoček k bližšie k islandskému drsniakovi.
Pramene nehrejú, turizmus nekvitne
Pokoj je však na Islande v súčasnej dobe celkom nezvyčajný. Pokračuje turistický boom a za túto sezónu sa na ostrov s 332-tisíc obyvateľmi vydalo už asi milión zvedavcov. Ale tu v Západných fjordoch ich bolo minimum. Pri jednom víkendovom výstupe na najvyšší vrchol oblasti – Kaldbakur - sme na samotnom vrchole stretli len skupinku domorodcov. A to bolo počasie na nejaký ten výstup priam ukážkové! Nebo skoro bez mráčika sľubovalo krásne výhľady z výšky 998 metrov nad morom, kam sa až Kaldbakur týči.
Vôbec nám to nevadilo, práve naopak. Aj Islanďania sa zdali byť nadšení zo skupinky študentov, čo sa snažili porozumieť ich jazyku. S trpezlivosťou čakali na naše odpovede na základné otázky, ktoré sme po týždni mohli vedieť. „Ako sa voláš? Odkiaľ si? Ako sa máš?“ Inokedy je skôr bežné, že akonáhle Islanďan zavetrí, že sa síce snažíte hovoriť jeho rečou, ale narodili ste sa kdekoľvek inde, prepína do angličtiny.
Všetko začalo dávať väčší zmysel, ako kurz postupne ubiehal. Neučili sme sa len jazyk samotný, ale dozvedali sme sa veľa vecí aj o kultúre. Videli sme veľa islandských filmov, väčšina z nich bola natočená práve v tejto časti krajiny. Témy? Izolácia, pocit uväznenia, potreba úniku, problematika dospievania v malej dedine odrezanej od okolitého sveta. Filmy staršie i novšie. Táto téma vydrží, zvlášť vo fjordoch, ktoré majú stále menej obyvateľov. Fjordy sú ťažko dostupné autom a keďže ide o najstaršiu časť ostrova, nie je tu už geotermálna energia. To má za následok vyššie ceny ako vo zvyšných častiach krajiny. Menej obyvateľov znamená menej hotelov, hostelov, rôznych guest housov a aj menej turistov.
Všetka voda padá do Dýrafjördu
Pokiaľ ale túžite po zážitku z Islandu ako z toho „osamoteného kúsku zeme“ s nedotknutou prírodou, zamierte práve sem, kým ešte nie je neskoro. V iných častiach ostrova sa kvôli stále narastajúcemu počtu turistov zavádzajú stále prísnejšie bezpečnostné pravidlá. Napríklad pri vodopáde Gullfoss, ktorý patrí medzi najnavštevovanejšie miesta v blízkosti hlavného mesta, museli policajti tento rok vo februári kvôli neposlušným a so svojím zdravím hazardujúcim turistom natiahnuť žltú pásku. Západné fjordy k tomu majú ďaleko. Zatiaľ vám ďalší turisti svoju hlúposťou výhľad nepokazia.
Zas ten pocit ako na letnom tábore. Lúčenie nebolo ľahké. Už nebudeme „saman“ (islandsky „spolu“). Trojtýždňový pobyt nás ale naučil veľa. Videli sme Island z trochu iného uhla pohľadu. Nupur nám dal pocítiť aspoň na chvíľu pocit izolácie od okolitého sveta a učitelia nás za tri týždne dokázali dostať na úroveň A1 alebo A2, čo je na tak krátku dobu slušný výkon. Všetko zvládli ešte celkom zábavnou formou, tak sme z fjordov odchádzali neradi. Zistili sme, ako rýchlo sa môžeme niekde začať cítiť ako doma. Určite na tom mal veľký podiel ten domáci chlieb od Asty a slávnostná večera od Gummiho...O islandskom jedle sme skladali i piesne.
Ale bol čas zmeniť stanovište a pre väčšinu z nás nájsť si nové „doma“ v Reykjavíku. Napriek tomu ... Hoci to znie možno až príliš otrepane... Do západných fjordov sa ešte musím pozrieť. Ako hovoril Vestein v ságe o Gíslim: „Odtiaľ už všetky vody padajú do Dýrafjördu.“ Je bod, z ktorého už niet inej cesty. A až tam pôjdem, budem si spievať jednu z piesní, ktoré ma tam naučili. „Eg er komin Heim“ – tú, ktorú si spieval národný futbalový tím, keď sa vracal z Eura do Reykjavíku. Aj ja som sa tam vrátila. Po troch úžasných, hoci na spánok nie bohatých, týždňoch som bola späť v tom rušnom a burácajúcim meste plnom áut a hlavne ľudí.