Bývalá novinárka, manželka a mama dvoch roztomilých chlapcov. Autorka blogu LifeReset a dvojnásobná slovenská blogerka roka Zuzana Matúšová Girgošková otvorene hovorí o tom, ako cestovanie jej i rodine doslova zmenilo život.
Prelomovú cestu Jančiho, Zuzky, Jakubka a Maroška Matúšovcov na Nový Zéland v roku 2013 možno nazvať míľnikom v ich životoch. Počas pobytu na opačnom konci zemegule i po návrate na Slovensko sa zmenili mnohé veci. Samotná Zuzana prestala písať o politike a novou témou jej článkov sa stala rodina. Úspech sa dostavil čoskoro. V roku 2014 i 2015 sa stala bezkonkurenčnou víťazkou v súťaži Bloger roka v kategórií Život, umenie a kultúra. Jej populárny blog LifeReset čitateľom radí, motivuje, povzbudzuje a inšpiruje ich a deň čo deň ich napĺňa elánom. Zuzka Matúšová Girgošková priznáva, že má rada ľudí. A skutočne, cítiť to z každého jej článku i slova.
Na základe akého popudu sa mladí manželia s dvoma malými deťmi rozhodnú vycestovať ako dobrovoľníci na Nový Zéland?
Nie je už nijakým tajomstvom, že sme s mužom čelili problémom vo vzťahu. Manžel veľa pracoval, ja som bola celé dni doma so synmi a postupne sme sa odcudzovali. Mali sme dve možnosti. Buď sa nám vzťah úplne rozpadne alebo sa ho pokúsime zachrániť. Rozhodli sme sa zabojovať.
Kto bol hnacím motorom zmeny?
Chuť zachrániť manželstvo bola spoločná. O väčšinu logistiky som sa však starala ja, keďže som bola doma na materskej dovolenke a manžel bol celé dni v práci. Mala som však jeho plnú podporu.
Čo bolo pri realizácii vašej prvej veľkej cesty najťažšie?
Znie to ako klišé a aj to je klišé, ale najväčšou výzvou bolo zohnať si na cestu peniaze. Len letenky pre našu štvorčlennú rodinu stáli niekoľko tisíc eur, ktoré sme ani náhodou nemali k dispozícii.
Ako to, že ste si nepovedali „nedá sa“ a nezabalili to hneď na začiatku?
Išlo o veľa, a tak počiatočné zúfalstvo vystriedalo prudké odhodlanie nevzdať sa. Začala som robiť možné aj nemožné, aby som prostriedky na vycestovanie získala. Kontaktovala som cestovné agentúry a médiá a ponúkala som im spoluprácu, navrhovala projekty, vymýšľala bartre. Celé večere som až do noci presedela pri počítači, pripojená na internet, a riešila som situáciu. Až sa napokon podarilo a my sme naozaj mohli vycestovať.
Prečo ste sa rozhodli práve pre dobrovoľníctvo na opačnom konci sveta namiesto, napríklad, komfortnej dovolenky v Taliansku?
Vedeli sme, že pripraviť sa na cestu mentálne aj prakticky bude trvať dva až tri mesiace. V tom čase už bola jeseň a vycestovanie padlo na zimu. Keďže sme chceli pracovať ako dobrovoľníci na eko farmách, hľadali sme krajinu, v ktorej bude akurát leto. A to je prípad Nového Zélandu. Napokon nám práve táto radikálna zmena a odchod dostatočne ďaleko od všetkého, čo nás na Slovensku zväzovalo, veľmi pomohli.
Aký konkrétny účinok mala samotná diaľka?
Uvedomovali sme si zodpovednosť. Koľko úsilia to všetko stálo. A práve to nás motivovalo zostať spolu a zvládnuť to, čo sa nám doma nedarilo. Potrebovali sme čas a priestor na to, aby sme naštartovali procesy, v ktorých dodnes dennodenne pokračujeme.
Ako reagovala na váš plán odísť rodina a známi?
Rôzne. Najbližšia rodina vedela, že máme problémy vo vzťahu, ktoré potrebujeme vyriešiť. A podporovala nás. Našli sa však aj ľudia, ktorí nám zabuchli dvere pred nosom. Odsúdili nás za to, že vymýšľame, nežijeme život tak ako ostatní, že máme zaťať zuby a vydržať to. Veľmi ma to trápilo, preplakala som nejednu noc. No potom som pochopila, že takto reagovali len preto, že sme im nastavili zrkadlo. Videli v nás to, čo sami nedokázali spraviť.
Čo presne ste na Novom Zélande robili?
Pracovali sme ako dobrovoľníci na eko farmách tak, ako sme pôvodne chceli. Za štyri hodiny výpomoci farmárom sme získali ubytovanie a jedlo v bio kvalite. Mali sme teda dostatok času na seba a na svoje deti. Veľa sme cestovali. Zároveň nám manuálna práca v záhrade veľmi pomáhala vyčistiť si hlavy. Tiež sme sa veľa naučili o permakultúre, ktorej sa teraz naplno venujeme.
Čo najzásadnejšie vás táto ďaleká cesta naučila?
Žiť v prítomnom okamihu. Nerozmýšľať nad tým, čo som pred chvíľou povedala, čo uvaríme na večeru, ale prítomne žiť presne to, čo sa práve deje. Tento prístup nám najviac pomohol vyčistiť si hlavu a vedieť zamerať pozornosť na to, čo je naozaj dôležité
Kto sa vám zatiaľ staral o dvoch malých synov?
Deti boli neustále s nami alebo niekde v našej blízkosti. Keď sme napríklad pracovali vonku, motali sa nám pri nohách, zamestnali sa hocičím, čo našli po ruke, s paličkami, kamienkami alebo s chrobáčikmi. Celé hodiny sa v prírode, či už v lese alebo na záhrade, vedeli prehrať a nič im nechýbalo ku šťastiu. Bolo to ako kedysi, veď aj naši rodičia alebo starí rodičia vyrastali pri svojich mamách a otcoch na poliach. Deti sa motali pri rodičoch a bol to prirodzený chod spoločnosti. To len my si dnes nevieme predstaviť, že by sa dieťa na záhrade dokázalo zahrať aj samé. Pritom deti s tým nemajú nijaký problém a vedia sa zabaviť aj bez dozoru, ak im na to dáme priestor a dôveru.
Ako dlho ste sa na Novom Zélande zdržali?
Tri mesiace. Práve taká dlhá je platnosť turistických víz. Viac sme však ani nepotrebovali. Ku koncu pobytu sme sa už tešili domov.
Splnil pobyt svoj pôvodný cieľ?
Vždy hovorím, že odchod na Nový Zéland nebol cieľom, ale len začiatkom našej cesty. A to veľmi dlhej cesty, ku koncu ktorej máme ešte stále ďaleko. Ale, samozrejme, veľmi nám pomohol.
Čo vás tri mesiace na opačnom konci sveta naučili?
Nesmierne veľa. Aby sa to však stalo, že najdôležitejšie je otvoriť sa zmene. Urobiť rozhodnutie, že niečo chcem zmeniť. Všetko ostatné potom príde samo. Stačí sa rozhodnúť a zrazu sa to začne diať. Naoko úplné „náhody“ vás posúvajú bližšie k cieľu. Na farme sme sa napríklad stretli s ľuďmi, ktorí nám svojimi životnými príbehmi otvárali oči v našom probléme. Dostali sa nám do rúk knihy, ktoré boli v mnohom odpoveďami na to, čo sme riešili. Zistili sme tiež, že to, ako sa ľudia správajú k nám, presne odzrkadľuje to, ako sme vnútorne nastavení my sami. A že prešľapy nás v živote naučia oveľa viac ako úspechy, čo v nás vzbudilo obrovskú vďaku a dôveru v život, že on vie čo robí a prečo. Nový Zéland bol obrovským osvietením, školou pokory a štartom k slobode.
Od čoho všetkého vám pobyt pomohol oslobodiť sa?
Najviac asi od názorov ľudí, spoločnosti. Po takom radikálnom kroku a všetkom tom odsúdení, ktoré sme zažili, sme prišli na to, že sa nič hrozné neudeje, ak sa iní pohoršujú, že nejdeme štandardnou cestou. Dôležité je, že my napredujeme. Je to obrovská sloboda vedieť sa rozhodovať zo svojho popudu a žiť svoj vlastný život a nie predstavy iných. Práve preto od návratu konáme oveľa slobodnejšie rozhodnutia. Napríklad sme po návrate dali výpovede v našich prácach, začali pracovať z domu sami na seba, predali sme veľký dom, aby sme vyplatili časť hypotéky a postavili si malý, kvalitný a zdravý domček. Vďaka tomu, že neplatíme veľké splátky a nemáme veľkú réžiu za dom, znížili sa nám výdavky a veľa cestujeme. Túto zimu sme takmer tri mesiace strávili v Thajsku a Kambodži, kde sme s deťmi cestovali. Cez leto sme sa zase vybrali stanovať k severnému polárnemu kruhu. Pochopili sme, že šťastie nie je ukryté v rozlohe domu, v prestížnom postavení, ani v krásnom aute, ale v zážitkoch prežitých s najbližšími.
Pozerá sa na vás okolie skrz vaše netypické správanie ako na exotov?
Samozrejme. Naše kroky sú natoľko neštandardné, že sa mnoho ľudí nad nami pohoršuje a odsudzuje naše konanie. No veľa z nich aj zmenilo názor po tom, ako zistili, že všetko, čo robíme má svoj zmysel a pozitívny vývoj. Prišli na to, že všetky naše kroky sú koncepčné a niekam smerujú. Nie sme blázni, ktorí sa strmhlav vrhajú do šialených projektov, len aby vytŕčali z davu a šli proti prúdu.
Ako by ste zhrnuli lekcie, ktoré vám dali cesty po svete, Novým Zélandom počnúc, Thajskom, Kambodžou a Škandináviou pokračujúc?
Ako veľmi cenné skúsenosti, vďaka ktorým dnes viem, že našou hlavnou brzdou v živote je strach. To je pravý dôvod našej neslobody. Podľa nás to nie sú peniaze, zdravie ani vek, ale strach. Aj hendikepovaní ľudia môžu byť úspešní, ak na to majú odvahu. Aj ľudia bez peňazí sa k ním vedia dostať a začať nový život, ak sa rozhodnú zmeniť svoju životnú situáciu. Vždy sú riešenia, život nás nikdy nenechá v štichu. Všetko je to o nás. Čím viac človek verí v seba a v život, že všetko sa deje pre niečo a najlepšie ako má, stáva sa omnoho slobodnejším a môže robiť aj veci, ktoré ostatní považujú za nemožné, za nesplniteľné sny. Vďaka cestám teda vieme, že strachu sa treba postaviť čelom a riešiť, prečo sa bojím a či to viem prekonať. Vtedy začínam konať konštruktívne. Vďaka tomu sa môžem otvoriť novým veciam, dokážem sa pohnúť ďalej a priblížiť sa k stavu spokojnosti.