Nemec Raphael Fellmere prežil pol dekády absolútne bez peňazí. S manželkou aj s deťmi fungovali len na tom, čo dostávali, píše Marie Vejvodová pre lidovky.cz.
Fellmere chcel svojím štrajkom proti peniazom dokázať, že sa bez nich človek môže celkom dobre zaobísť. Teraz však už ustupuje od bývalých extrémov. Pre niekoho je možno rojko, pre iného šialenec, on sám sa však berie veľmi vážne. Raphael Fellmere o sebe hovorí, že je Freegani, teda že žije z toho, čo ostatní nepotrebujú. Iba s tým, čo už nikto nechcel alebo čo skončilo v kontajneri, si musela päť rokov vystačiť celá jeho rodina. Výsledok? Stal sa celebritou. O tejto svojej životnej epizóde napísal knihu, prednášal a stal sa hlavnou postavou filmu Šťastie bez peňazí, ktorý nakrútili podľa jeho príbehu.
Ešte žijete bez peňazí?
V štrajku proti peniazom som bol päť a pol roka. Teraz už ale bez peňazí nežijem. Teraz nechcem mať na svet dopad iba ako jednotlivec, ale chcem zapojiť celú spoločnosť. Preto teraz zakladám organizáciu Sharecy, ktorá funguje na vzájomnom zdieľaní všetkých zdrojov, cieľom je zamedziť ich plytvaniu.
Prečo ste s experimentom skončili?
Nie som už slobodný nomád, ale otec dvoch detí a mám nejakú zodpovednosť. S rodinou to už nie je také jednoduché. Počas piatich rokov som ale dokázal, že žiť bez peňazí možné je. Vzbudil som veľkú pozornosť médií aj verejnosti. Ľudia snáď začali viac premýšľať o svojom životnom štýle a to považujem za veľký úspech. Bola to jedinečná skúsenosť, vďaka ktorej som zistil, akí dokážu byť ľudia štedrí a ako vyzerá ľudskosť, keď v hre nie sú peniaze. Každému by som odporučil, aby si to niekedy vyskúšal.
V každodennom živote musíme platiť v podstate za všetko. Kupujeme si jedlo, lístok na MHD, platíme si vodu, elektrinu, internet. To ste sa bez všetkých týchto vecí obišli? Alebo ako ste ich získavali?
Počítač a pripojenie na internet som mal. Počítač bol darček od kamaráta. Veľa vecí sme od ľudí dostávali. Páčila sa im naša filozofia, tak nás podporovali tak, že nám darovali veci, ktoré nepotrebovali. Ak nám napríklad poskytli miesto na život, boli v tom započítané aj výdavky za energie alebo wi-fi.
Nájom ste teda neplatili. Ako ste sa ľuďom odmenili?
Fungovalo to na bezpodmienečnom zdieľaní. Ľudia nám pomohli bez toho, aby očakávali, že dostanú niečo späť.
Takže ste všetko skrátka dostávali?
V dome, kde sme bývali, sme pomáhali na záhrade alebo v kuchyni. Nechceli sme ale, aby to bolo o výmene. To už by sa podobalo obchodovaniu s peniazmi, keď si kúpite niečo za niečo. Chceli sme, aby za zdieľaním stála väčšia myšlienka. Pomáham, pretože môžem a chcem, nie preto, že musím. Boli sme dohodnutí so supermarketom, že nám dá jedlo, ktoré by inak skončilo v koši. Oni boli radi, že neplytvajú, a my, že máme čo jesť. Náš príspevok bol pre celú spoločnosť, šírili sme osvetu, napísal som knihu, prednášal a založil hnutie na zdieľanie potravín.
Ako vychovávate svoje deti?
Ideme príkladom. To, čomu veríme, dokladáme skutočnými činmi. Ak hovoríme, že milujeme zvieratá, tak ich nejeme. Ak sa nám nepáči, že toľko ľudí hladuje alebo trpí, zdieľame s ostatnými jedlo a to, čo máme. Všetci nesieme vinu na celosvetovom hlade a tiež sa podieľame na negatívnom vplyve na životné prostredie. Preto chceme žiť tak, aby sme planéte prispievali. A k tomu vedieme i deti.
Chodia vaše deti do škôlky? Necítia sa medzi ostatnými deťmi, ktoré majú toľko hračiek i moderných technológií, vylúčené?
Nemajú s ostatnými deťmi žiadny problém. Sú šťastné a nie sú o nič ochudobnené. Majú sa ako iné deti. Teda okrem toho, že nedostávajú mäso.
Ako sa to vlastne celé začalo, že ste sa rozhodli kompletne zmeniť svoj životný štýl?
Vadilo mi, že sa toľko plytvá a ničíme planétu namiesto toho, aby sme ju chránili. Premýšľal som, ako by som mohol prispieť k zmene. Tiež som si všímal, ako sa ľudia ženú za peniazmi a majetkom a zabúdajú, čo je naozaj dôležité. Tú posadnutosť peniazmi som nechápal a zaujímalo ma, či by to šlo aj bez nich. Môj kamarát sa ženil v Mexiku a napadlo mi, že cestu za ním skúsim podniknúť bez peňazí. Z Holandska sme tam išli stopom a loďou, na ktorej sme vypomáhali a upratovali. Späť do Európy sme sa vracali cez Spojené štáty a to bolo veľmi zaujímavé, pretože tam sme sa stretli tak s obrovským nadbytkom ako aj s veľkou srdečnosťou ľudí. Počas cesty som si vyskúšal, že bez peňazí to funguje, a chcel som v takto rozbehnutom životnom štýle pokračovať aj doma.
Bolo ťažké si na život bez peňazí zvyknúť? Stretli ste sa s niečím, čo bez peňazí jednoducho nebolo možné získať?
Niekedy sme mali hlad alebo nám bola zima, ale to sú normálne pocity, na ktoré bol človek ako druh zvyknutý. Nie je zlé znova skúsiť čeliť skutočným problémom, ktoré teraz v modernom svete už nezažívame. Späť doma to potom bolo snáď ešte jednoduchšie ako pri cestovaní. Nestalo sa, že by sme niečo vyložene nemohli mať, skôr sme niekedy museli dlhšie čakať. Najkomplikovanejšie to vždy bolo s bývaním.
Ako ste vyriešili situáciu so zdravotným poistením?
Moja žena nikdy kompletne bez peňazí žiť nezačala, neviedla štrajk proti peniazom, ale proti konzumu. Zdravie rodiny pre ňu vždy bolo to najdôležitejšie. Zdravotné poistenie preto platila z príspevkov, ktoré každý Nemec dostáva na deti. Keď boli deti choré, kupovala im lieky. Ja som ale žil bez poistenia.