Iste, nie som prvý a zďaleka ani posledný, kto sa o výstup na 4 808 metrov vysoký Mont Blanc pokúsil, píše Petr Mašín pre český Magazín Metro.
Napriek tomu je zdolanie najvyššej hory Európy zážitkom na celý život. Prekrásne hory, pokus o prekonanie samého seba, o to tu ide predovšetkým. A nezáleží na tom, koľko ľudí tu bolo pred vami.
Všetko sa začalo v Chamonix. V horskom mestečku východného Francúzska, kam prichádzam koncom leta s tromi parťákmi, Ivanom, Tomášom a Irenou. Slnko sa tu opiera do striech kamenných domčekov, mestom preteká ľadová rieka Arve, z obchodíkov tú vonia víno a lahodné syry a nad tým všetkým sa týči ten najväčší. Strecha Európy. Mont Blanc.
Podarí sa nám to?
Lanovkou sa nechávame vyviezť až na Aiguille du Midi (3775 m), posledného miesta pred vstupom na ľadovec. Tu si nasadzujeme helmy, na topánky mačky a s turistickými cepínmi vyrážame von. V ústrety snu, ktorý sa stáva skutočnosťou. A pretože sa všetci štyria ženieme do takého dobrodružstva úplne prvýkrát, máme sebou Pavla s Pepkom. Skúsených a vetrom ošľahaných horských vodcov.
Naše prvé kroky vedú na dosť úzky hrebeň, ktorý tvorí hranu medzi impozantnou severnej stranou (smer do Chamonix) a stranou južnou (smer do Valle Blanche). Nebudem klamať, z lanovky sa mi páčil viac. Prudký zráz zľava, prudký zráz sprava. Stačí, aby jednému šmykla noha a zbierajú ho v údolí.
Cesta na vrchol
Z hrebeňa sa stáčame na juh, na obrovitánsku plošinu, kde sa niekoľko turistov pripravuje na prespanie v stanoch. My pokračujeme ďalej na neďalekú chatu Rif. Cosmiques. "Choďte si včas ľahnúť, vstávame skoro," radí Pavol s Pepkom. Slnko už pomaly zapadá za obzor. Aké to asi bude zajtra? Dúfajme, že sa podarí to, kvôli čomu sme tu.
Vstávame naozaj skoro, je niečo málo po jednej hodine rannej. Všade okolo tma, na teplomeri asi desať stupňov pod nulou. Pre bezpečnejšiu cestu sa rozdeľujeme do dvoch skupín. Mňa a Ivana sprevádza Pavol, na Irenu s Tomášom zas dohliada Pepek. Za sebou zanechávame vyhriatu chatu a spojení lanom sa vydávame na cestu. Za velikánom, čakajúcim niekde nad nami.
Ideme hore
Čo nevidieť sa dostávame k prvému stúpaniu. Cesta vedie hore na hrebeň Mont Blanc du Tacul. Sneh je síce dobre vychodený, ale zráz naberá miestami veľmi ostrý uhol. Zaberáme zo všetkých síl a pomáhame si cepínmi. Ešte že v tej tme nevidíme, ako vysoko musíme ísť, upokojujem sa v duchu a baterkou na helme si svietim pod nohy.
Potom však zazriem čelovky ostatných pred nami. Ako svietiaci had sa tiahnu ďaleko a vysoko k nebu. Lepšie bude sa nepozerať. Míňame aj niekoľko trhlín, ktoré na nás z bieleho snehu civia ako čierne brány do pekiel. Nezostáva, než ďakovať za Pavla s Pepkom - horalom, ktorí vedia, čo a ako.
Prichádzame na hrebeň Mont Blanc du Tacul (4120 m) Tu už poriadne fúka a ešte viac sa ochladila noc. Ľahkú bundu mením za silnejšiu s membránou a ďalej kráčame tmou. Naša cesta pokračuje do sedla Col Maudit (4035 m).
Nad hlavou nám plávajú stovky hviezd a ďaleko pred nami preblikávajú svetielka ostatných turistov. Všade pokoj. Načúvam len vlastnému dychu, krokom v snehu a... zrazu je počuť desivý praskot. Lavína neďaleko. Nepríjemný zvuk, z ktorého behá mráz po chrbte, dáva všetkým jasne najavo, kto je tu pánom.
Opatrne a s pokorou pokračujeme ďalej pod svahmi štítu Mont Maudit. Pozerám na hodinky. Začína svitať. Slnko ešte nie je vidieť, ale sneh okolo nás už dostáva namodralý odtieň a aj skaly majú jasnejšie obrysy. "Páni, aspoň sa vám dobre polezie na toto", hovorí Pavel a ukazuje na strmú, ľadovú stenu.
Nekonečný výstup
Ivan neverí vlastným očiam a aj ja chvíľu tajím dych. Nehybne pozeráme na zráz v uhle dobrých päťdesiatich stupňov. Koniec prechádzok po vrstevnici, teraz sa polezie kolmo. Pavol ako správny vodca ide prvý, má nás oboch uviazaných. Ľavou rukou sa držíme lana, pravou sa oháňate cepínom, zatínajúcim do ľadu.
Mačky na topánkach vrazím do steny, spod prilby sa rinie pot a v nohách je cítiť každý sval. Čaká nás však poriadna odmena. Na hrebeň Mont Maudit (4345 m) sa dostávame s prvými lúčmi slnka. Otáčam sa a sledujem, ako červené svetlo zaplavuje hory pod nami. Dojatím sa mi zviera hrdlo, niečo také krásne poznám len zo svojich snov...
Na kochanie nie je čas
To najdôležitejšie je stále pred nami. Juhozápadným úbočím sa dostávame do údolia Col de la Brenva a potom opäť hore, na Mur de la Cote - posledné kopec, z ktorého sa ide na samotný Mont Blanc. Povedal som "ide"? Omyl, v našom prípade už je to skôr krívanie.
S každým ďalším krokom sa dostavuje neopísateľná únava. Horšie sa tu dýcha a náš cieľ ako by sa stále vzďaľoval. Zdá sa to naozaj nekonečné... Ale ako to v živote býva, nič večne netrvá. S vypätím všetkých síl sa po deviatej hodine rannej dostávame na vrchol. Splnilo sa mi to, po čom som túžil. Neuveriteľne unavení, ale šťastní, stojíme konečne na najvyššej hore Európy. Na Mont Blancu.
Splnil som si sen
Nech pôjdete kamkoľvek, na vrchole sa vaša cesta nekončí. Nie je to klišé. Myslite na to, že sa v zdraví musíte vrátiť späť a že cesta dole býva oveľa náročnejšia ako tá hore. Tak to bolo aj u nás, keď sme sa späť na Aiguille du Midi vrátili zbití ako psi.
Totálne vyčerpaní sme sedeli v miestnej reštaurácii a čakali na lanovku do Chamonix. Ešte než sme odišli, odkríval som sa do obchodíku so suvenírmi. "Are you OK?" Spýtala sa ma slečna pri pokladni, keď videla moju zničenú tvár. Dievča zlaté, pomyslel som si v duchu, jasne že som OK. Dnes ráno sa mi splnil sen a teraz sa v poriadku vraciam domov. Viac oukej byť ani nemôžem.