V skorších dobách znamenal sviatok sv. Patrika predovšetkým čas venovaný rodine a príležitosť k návšteve kostola z úcty k tomuto významnému kresťanskému duchovnému, pôsobiacemu v Írsku v 5. storočí. Postupom času sa transformoval do niekoľkodňovej udalosti charakteristickej bujarými oslavami plnými čierneho piva a írskej whisky, hlučného spevu a tanca.
Po dobu šiestich rokov v zajatí sa vnútorne premenil, oddal sa náboženstvu a konvertoval na kresťanstvo. Podarilo sa mu ujsť do Francúzska, kde vstúpil do kláštora sv. Martina a pod vedením sv. Germaina z Auxerre študoval bibliu.
Neskôr údajne počul Boží hlas vyzývajúci ho na návrat do krajiny, v ktorej bol predtým otrokom. Vrátil sa do Írska ako misionár šíriaci kresťanstvo. V roku 432 sa stal írskym biskupom. Založil vyše 300 kostolov a pokrstil viac ako 120-tisíc ľudí - vrátane kráľa Aengusa pri návšteve hradu Cashel v roku 450. Svätý Patrik zomrel 17. marca 461.
V súčasnosti sa Deň sv. Patrika neoslavuje len v Írsku, ale patrí medzi najrozšírenejšie sviatky v mnohých krajinách sveta. K írskej národnosti sa totiž hlási až okolo 70 miliónov ľudí. Omše na svätcovu počesť sa konajú napríklad i v Austrálii či niektorých ázijských veľkomestách, ale napríklad aj v New Yorku, kde sa pri príležitosti tohto sviatku pravidelne organizujú veľkolepé prehliadky. Kanadské mesto Montréal sa pýši údajne najdlhšie pretrvávajúcimi oslavami sv. Patrika.
Typickým znakom tohto dňa je zelená farba a ďatelina. Podľa legiend na jej príklade kazateľ vysvetľoval podstatu Svätej Trojice – Otca, Syna a Ducha Svätého. Kritici však poukazujú na nepravdepodobnosť toho tvrdenia a hovoria, že ďatelina už odpradávna symbolizovala v Írsku kríž.
K sviatku sv. Patrika tradične patrí tmavé pivo, ktorého sa behom divokých osláv vypije až desaťkrát viac než v bežné dni. Žalúdky oslavujúcich plnia tiež whisky či najrôznejšie nazeleno nafarbené pokrmy. Ľudia si farbia tváre zelenou farbou a niektorí sa prezliekajú za leprikónov (angl. "leprechaun"), írskych škriatkov prinášajúcich šťastie.