Len málokto vyrazí zo Ždiaru opačným smerom a nechá magické vrcholy Belianskych Tatier, Ždiarske vidly a Havrana za chrbtom. V tejto podtatranskej obci obvykle pre niekoho začína a pre iného končí prechod Tatier. Na jeseň, keď vysoko v horách už nie je vľúdno, mi však privialo neortodoxný nápad - vyraziť odtiaľ a ísť niekoľko dní nižšie položenými chodníkmi ďalej na východ približne po slovensko-poľskej hranici.
V galérii si pozrite úchvatné fotografie z cesty redaktora:
Keď v Ždiari vystupujem z ranného autobusu, prvé slnečné lúče práve začínajú olizovať vrcholky Tatier. Po nočnom snežení sú najvyššie pasáže hôr pokryté belostnou iskrivou perinou, ktorá nádherne kontrastuje s teplými jesennými farbami. Ocitol som sa tu v období, keď letní turisti už vyprázdnili pole a do zimnej sezóny je to na krok. Nastal ideálny čas na pokojné putovanie nádhernou krajinou.
Stúpam okolo vyhliadky na Ždiarsky kostol Panny Márie, kde dokonalú kulisu hôr dopĺňa pasúca sa krava. Je uviazaná na reťazi, takže mi neutečie, a ja tak môžem urobiť niekoľko fotografií. Za štyri dni, ktoré ma čakajú, ich však urobím stovky.
O niečo ďalej stretávam muža, ktorý práve na lúky odviedol rodinku kôz a nechal ich tu voľne sa pásť. Stúpam k hrebeňu Magury okolo stáda oviec, ktorých nechápavé pohľady spoza ohrady akoby ma utvrdzovali v tom, že tadiaľto už dlho nikto nešiel.
Na vrchole Magurka však na rozblatenej ceste zazriem vizitku iného návštevníka. Niet pochýb, že hľadím na stopu medveďa. Podľa rozmerov tadiaľto síce prechádzal skôr menší „chlpáč“, ale tento moment ma prinúti mať sa na pozore.
Volím červeno značenú cestu, ktorá smeruje do Malej Frankovej.
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 79% na dočítanie.
Zostáva vám 79% na dočítanie.