Historické centrum Košíc žije vlastným životom, akoby bolo odtrhnuté od zvyšku východu. FOTO: HN/Milan Urgošík

Centrum Košíc pripomína štát v štáte. Žije viac než Bratislava, za jeho hranicami sa však situácia rýchlo mení

Cesta vlakom z Trnavy do Košíc bola pohodlnejšia, než som očakával.
Košické centrum ponúklo stredomorskú atmosféru aj prekvapivo dostupné ceny.
Mimo turistického jadra sa však obraz mesta zmenil už po niekoľkých stovkách metrov.
Prekvapilo aj slovenské more, ktorého potenciál brzdia slabé spoje a propagácia.

Som západniar. Narodil som sa v Trnave, vyrastal som v nej a s malými výnimkami tu žijem celý život. Jednou z nich bola Bratislava, v ktorej som tiež strávil istý čas.

Košice som už pred touto cestou navštívil dvakrát. Bolo to však ešte v puberte, keď ma viac než architektúra, doprava, služby či kvalita verejného priestoru zaujímali celkom iné veci.

Tentoraz som sa na východ vybral zámerne. Namiesto ďalšej zahraničnej dovolenky ma zaujímalo, ako Košice prosperujú, čo ponúkajú návštevníkovi a do akej miery platia predsudky, s ktorými sa na západe Slovenska stretávame celý život, napríklad formou známeho výroku Roberta Fica, podľa ktorého „na východe nič nie je“.

Do Košíc sa dnes možno dostať aj vnútroštátnym letom z Bratislavy. Západniarom smerujúcim na východ aj východniarom cestujúcim opačným smerom môže ušetriť veľa času a je to ideálna mikrodovolenka.

Ja som však zvolil vlak. Vybral som si expres Tatran ZSSK, druhú triedu v otvorenom vozni a miesto s rezerváciou. Jednosmerný lístok z Trnavy do Košíc ma vyšiel na 18,40 eura.

Päť hodín, počas ktorých krása strieda nádheru

Päť hodín vo vlaku môže znieť ako malá skúška trpezlivosti. V tomto prípade mi však cesta ubehla prekvapivo rýchlo.

Sedadlo ponúkalo dostatok priestoru, vo vozni fungovali klimatizácia, bezdrôtové pripojenie aj elektrické zásuvky. K dispozícii bol tiež reštauračný vozeň s teplým jedlom, kávou a studenými nápojmi.

Menej cestovania za menej peňazí. Kam sa vybrať za oddychom na mikrodovolenku?

Najväčšou výhodou vlaku však nebolo vybavenie. Bola ňou samotná trasa.

Za oknom sa postupne striedali Malá Fatra, Liptovská Mara, Vysoké Tatry a ďalšie scenérie, pri ktorých človek ľahko zabudne, že stále iba cestuje z jedného slovenského mesta do druhého.

Cesta sa zaobišla bez výraznejších komplikácií a do cieľa sme dorazili s asi dvojminútovým meškaním napriek tomu, že musela byť jedna z cestujúcich ošetrovaná lekármi.