Elizabeth White sa narodila v New Yorku, kde aj vyrastala. Do Texasu sa presťahovala po ukončení štúdia na vysokej škole, až kým sa nerozhodla pre zmenu.
Získala magisterský titul v odbore umenie ako učiteľka, a takisto má aj magisterský titul v odbore literárnej vedy, čo ju na čas priviedlo k práci vo verejnej knižnici.
Potom sa však rozhodla, že bude lepšie, ak bude žiť v Európe. Napriek tomu rozhodnutiu si uvedomovala, že v rámci Európskej únie existujú určité obmedzenia.
Aj keď bolo možné vycestovať s úmyslom dovolenky či výletu, vhodnejšou alternatívou bolo odísť s nejakou hmatateľnou vyhliadkou alebo prísľubom na prácu. „Kamarát mi povedal o krátkom kurze, v rámci ktorého sa ľudia vedia naučiť, ako vyučovať ostatných v cudzom jazyku. Bolo to niečo ako tréning na učiteľov,“ spomína Elizabeth.
„To, že som sa zúčastnila tohto kurzu mi následne ponúklo tri možnosti, konkrétne pracovné pozície v troch rôznych krajinách: Mexiko, Turecko a Slovensko. Rozhodla som sa a skontaktovala sa s riaditeľkou školy v Trenčíne (šlo o Kanadskú jazykovú školu) a naozaj sa mi páčil nielen jej prístup, ale aj to, čo prezrádzala jej osobnosť“.
To bolo pred tromi rokmi, čo sa rozhodla prijať pozíciu lektorky v Trenčíne. Vtedy to ešte brala viac-menej ako prestupnú stanicu, lebo mala v úmysle sa neskôr poobzerať po inej práci, potom ako jej uplynie ročná zmluva. „Ale obľúbila som si ľudí, takisto aj prostredie školy, tak som sa rozhodla ostať“.
„Bez pochýb viem povedať, že to sú ľudia, v pravom slova zmysle. Stretla som najúžasnejších ľudí (a priateľov) na svete: ľudí, ktorí sú mimoriadne priateľskí a nápomocní, od prvej chvíle ako som sem prišla“.
Ako spomína, teraz už nepotrebuje, aby jej okolie toľko pomáhalo, ale napriek tomu sú všetci stále rovnako ochotní. To sa práve naučila aj ona sama od svojich študentov. Opisuje ich ako mimoriadne dychtivých a ochotných sa učiť a „ja sa zas učím od nich,“ dodáva.
„Vždy sa smejem, keď mi povedia učiteľka (teacher), lebo som to skôr ja, ktorá sa učí od nich. Naučila som sa strašne veľa od každej jednej osoby, ktorú som tu stretla“.
Ako sama hovorí, má rada rozmanitosť a skúsenosti. Či už kultúrne, geografické alebo sociálne. Naučila sa mnoho takisto o histórii krajiny, od ľudí, ktorých tu počas života stretla.
„Prišla som na to, že história je mimoriadne dôležitá, najmä odkedy som sa sem prisťahovala z krajiny, ktorá takú dlhú históriu nemá a som naozaj šťastná, že som dostala možnosť, určitým spôsobom byť zapojená do rôznorodých kultúrnych a sociálnych záležitostí, a tým z nich načerpať aj skúsenosti“.
Počas pobytu na Slovensku navštívila veľa miest, ale aj dedín a pri tom stretla mnoho ľudí, na ktorých ju však zarazila jedna vec: „Nepochopím tých, ktorí hovoria, že Slováci nie sú veľmi priateľskí. Neviem prečo by to mal niekto tvrdiť, keď práve opak je pravdou. Sú milí a otvorení“.
Jedlo? Sladkosti... a bryndza!
Čo sa týka jedla, Elizabeth prezradila, že jej slabosťou na Slovensku sú sladkosti, ale jedlo u nás miluje takmer bez výnimky a čo mnohých prekvapí, ako jedna z mála cudziniek, je veľkou fanúšičkou bryndze – v rôznych formách.
„Milujem Slovensko. Ľudí, zvyky, tradície. Dodržiavajú veľkonočné, vianočné tradície a ochutnala som mnohé tradičné jedlá, ale takisto nápoj, ktorý si doprajú pri mnohých príležitostiach - slivovicu. Pár krát som z nej bola opitá aj ja, myslím z tej, čo sa vyrába doma. Ale ten váš zvyk – piť na štyri krát, sa mi vlastne páči: do oboch nôh aj do oboch rúk. Ako hovorím, Slovensko milujem a chcem tu ostať nastálo“.