Príkladom je Josef Smrkovský či František Kriegel. Ekonóm Ota Šik sa z emigrácie nechcel vrátiť a o vysokú funkciu nemal záujem ani bývalý premiér Oldřich Černík.
Pozície v parlamente
Predovšetkým však boli vízie ostatných spojené skôr s vierou v úspech Gorbačovovej politiky než s obnovou kapitalizmu. Keď sa symbol Pražskej jari Alexander Dubček uchádzal na konci roku 1989 o prezidentskú funkciu, narazil na ostré odmietnutie predstaviteľov Občianskeho fóra. Tí sa obávali, že by nežná revolúcia mohla vyústiť iba do perestrojky. Dubček bol potom dva roky predsedom Federálneho zhromaždenia a jemu blízky Zdeněk Jičínsky bol v rovnakom čase jeho prvým podpredsedom. Reformní komunisti teda získali významné pozície v parlamente, vplyv však rýchlo strácali. Neobstáli ani vo vláde. Ekonómovia, ktorí sa hlásili k ľavici - Valtr Komárek alebo Václav Valeš - museli po pol roku ustúpiť Václavovi Klausovi a Vladimírovi Dlouhému.
Ľudia túžili po sľuboch
"Mnohí túžili po odškodnení či rehabilitácii, no verejnosť to nezaujímalo. Chcela niečo nové. Hlavnou témou sa stala ekonomická reforma a prosperita. Šesťdesiatosmičkári sa väčšinou nedokázali zbaviť stereotypov v myslení a správaní," poznamenáva politológ Zdeněk Zbořil.
Iné vysvetlenie ponúka Marie Neudorflová z Masarykovho ústavu Akadémie vied ČR: "Začiatkom 90. rokov šlo o hospodársky liberalizmus, a ten demokracii nikdy veľmi nepraje. Skúsenosť ľudí, ktorí zažili medzivojnovú demokraciu, neboli vhodné." Šesťdesiatosmičkári boli okrem toho príliš opatrní a odmietali dávať neuskutočniteľné sľuby o tom, ako sa všetko rýchlo zmení k lepšiemu. "A práve to chceli ľudia počuť," uzatvára Neudorflová.
Babie leto
Napriek tomu sa reformátori dočkali oneskoreného babieho leta. Miloš Zeman sa nimi obklopil po nástupe k moci. Mnohí z nich pritom neboli veľmi známi. Šlo napríklad o ministra priemyslu Miroslava Grégra či kultúry Pavla Dostála.
Samotná definícia šesťdesiatosmičkára je podľa Zbořila nepresná. "Pred tridsiatimi piatimi rokmi nezačínali len ľudia, ktorí sa zúčastnili na bojoch vnútri KSČ. Klasickým príkladom tých, ktorí snívali o zmene režimu, bol Václav Havel. A ten sa presadil - bol štyrikrát prezidentom," dodáva. Iným príkladom je predseda Senátu Petr Pithart. S komunistickou minulosťou sa rozišiel a na šesťdesiatosmičkárov niekoľkokrát zaútočil v politike aj na stranách odborných publikácií.