Sviatok Všetkých svätých sa v Ríme pred sedemdesiatimi rokmi neniesol len v znamení spomienky na zosnulých. Taliansky "duce" -- vodca Benito Mussolini, použil prvýkrát výraz charakterizujúci budúce vojnové spojenectvo: Os Berlín -- Rím, ku ktorým sa o štyri roky pridalo Tokio a fašistické a autoritárske režimy v strednej a vo východnej Európe.
Nech žije Franco!
Spriaznenie oboch krajín sa dalo tušiť už dlhšie. Do polovice tridsiatych rokov však záujmy oboch krajín rozdeľovala otázka vplyvu v Rakúsku. Udržať Mussoliniho mimo Hitlerovho vplyvu sa pokúšali aj Francúzsko a Veľká Británia. Diplomatické zbližovanie s vodcom talianskych fašistov však narušilo uplatnenie sankcií proti Taliansku po vpáde do Habeša, a najmä odlišný postoj k občianskej vojne v Španielsku. Zbrataniu nič nestálo v ceste.
Otvorený vnútropolitický konflikt v Španielsku sa začal 18. 7. 1936 povstaním proti vláde ľudového frontu, tvoreného socialistami, komunistami, ľavicovými republikánmi a ľavicovými odbormi. Vojenskí povstalci, podporovaní konzervatívcami, monarchistami, klerikálmi a fašistickou falangou, sa rýchlo zmocnili tretiny územia a vytvorili chuntu na čele s generálom Francom, ktorý si rýchlo získal sympatie v Nemecku i v Taliansku.
Podpora caudilla Franca a spoločné záujmy zblížili vodcov natoľko, že už 25. 10. 1936 podpísal taliansky minister zahraničia a Mussoliniho zať Ciano v Berlíne s Hitlerom tzv. októbrové protokoly, o koordinácii pomoci Francovi, spoločného postupu na Balkáne a podpore politiky nezasahovania (ostatných štátov) do španielskych záležitostí. Zmluvu o vojenskej a politickej spolupráci Mussolini o niekoľko dní nazval "osou, okolo ktorej sa sústredia európske štáty".
Proti Sovietom
Hlavnou mocou v tejto spolupráci bolo Nemecko, ktorého prvoradé záujmy súviseli s európskym kontinentom a rozšírením "životného priestoru" pre nemecký národ. Taliansko malo svoje záujmy na Balkáne a severovýchode Afriky. Na Ďalekom východe čakalo na svoju veľmocenskú príležitosť Japonsko.
Presne mesiac po uzavretí Osi Berlín -- Rím uzavreli Japonsko a Nemecko Pakt proti Kominterne. Zmluva o potláčaní komunistického hnutia bola namierená proti Sovietskemu zväzu a jeho rastúcemu vplyvu. Taliani sa pridali o rok neskôr.
Kým dovtedajšie dohody vzájomnú vojenskú spoluprácu len naznačovali, otvorene vojenskou zmluvou bol až Oceľový pakt, uzavretý medzi Nemeckom a Talianskom 22. 5. 1939 v Berlíne. Obe krajiny sa v ňom zaväzovali spoločnými silami zabezpečiť svoj životný priestor. V prípade, že by sa jeden zo signatárov ocitol vo vojne, bol druhý povinný poskytnúť všetku pomoc. Až tento dokument, spolu so sovietsko-nemeckým paktom Molotov -- Ribbentrop, znamenal hlavnú diplomatickú prípravu pred nemeckým vpádom do Poľska 1. septembra 1939.
Štáty a štátiky
Vrchol vzájomných dohôd v rámci "osi zla" prišiel až rok po začatí vojny. Ribbentropovu aktivitu zvŕšil až Pakt troch, obranná zmluva Nemecka, Talianska a Japonska o vzájomnej vojenskej, politickej a hospodárskej spolupráci. Zmluvne sa tak predĺžila doterajšia tesná spolupráca. Nemecko a Taliansko mali odteraz prevziať zodpovednosť za nový poriadok v Európe, Japonsku pripadla táto úloha vo východoázijskom priestore. Pakt bol namierený proti koloniálnym mocnostiam, teda najmä proti Veľkej Británii, a počítal aj s napadnutím zmluvných strán inou krajinou, ktorá ešte nebola vo vojne.
Je zaujímavé, že Nemecko sa na vstup do bloku pokúsilo získať i Sovietsky zväz pri návšteve Molotova v Berlíne 12. 11. 1940. Neúspešne. Oveľa ochotnejšie sa pridávali štátiky pod vplyvom mocností osi. V priebehu novembra k paktu pristúpili Rumunsko, Maďarsko a Slovensko, v marci 1941 aj Bulharsko a Juhoslávia. Ázijskými členmi boli Japoncami okupovaná Čína, Mandžusko a Thajsko.
Koniec dovtedajšej podoby dohôd spôsobil svojím pádom až Mussolini v roku 1943, krátko po vylodení spojencov v Taliansku.
Tomáš Gális