Ako by mala vôbec znieť definícia tabu?
-- Tabu sa zvyčajne definuje ako zákaz určitých činností. Vyjadruje vôľu "nekonať", aby sa dosiahol istý účinok. Vždy je spojené s ďalšími rituálmi slúžiacimi na odstránenie tabu, napríklad komplikovaný rituál pri dostavbe nového obydlia, také dnešné kolaudačné party. Tabu sa líši od kultúry ku kultúre a líši sa aj jeho intenzita a záväznosť. Kedysi aj u nás oveľa striktnejšie regulovalo správanie skupiny, malo záväzný charakter pre všetkých členov skupiny. Aj dnes registrujeme pozostatky kedysi silných tabu. Tabu sa týkalo významných udalostí v živote človeka, predovšetkým narodenia, smrti, prijímania či vylučovania zo skupiny. Tabu sa spájalo aj s príslušníkmi iných kultúr, prijímanie cudzinca do skupiny bolo zložitým obradom pozdravov, výmeny darov, jedla. Dnes nájdeme pozostatky v rituáloch prijímania návštev, v diplomatickom protokole a pod. V súčasnosti slovo tabu používame v zmysle "zakázanej" témy, vytláčame skôr určité slová. Dalo by sa teda povedať, že začína dominovať komunikačné tabu.
Kde sa tieto zákazy prejavujú najčastejšie?
-- Veľká časť tabu v ľudskej spoločnosti regulovala sexualitu a sexuálny život. Aj v tejto oblasti sa, predovšetkým od 60. rokov minulého storočia, odtabuizovalo mnoho tém. Hovorí sa o sexuálnej revolúcii, ktorá viedla k zásadným zmenám sexuálneho správania. Vynález antikoncepčnej tabletky oddelil biologickú sexualitu od sexuality sociálnej a oslobodil ženu od neustáleho kolobehu rodenia a dojčenia. Dal jej slobodu v rozhodovaní byť či nebyť matkou a zároveň emancipoval jej sociálnu sexualitu, teda "užiť si slasť". Sexualita sa stala témou druhej polovice dvadsiateho storočia. Dnes sa o sexualite hovorí v médiách, sexuológia a sexuologické poradne prežívajú svoj boom. V západnej Európe našla táto téma priestor aj v rámci rodiny, paradoxne, slovenská rodina túto najintímnejšiu tému akosi nechce.
Čo priniesla tzv. sexuálna revolúcia?
-- So zmenami sexuálneho správania v minulom storočí súvisí aj odtabuizovanie ženského tela, telesnosti, sexuality. Silné ženské hnutie v západnej Európe hlásalo heslo "moje telo patrí mne", teda žena má rozhodovať o vlastnom prežívaní telesnosti, prístupu k sexu, ale aj k tehotenstvu... Na Slovensku bola situácia donedávna odlišná. Ešte v 70. rokoch minulého storočia bolo na Slovensku zvykom, že žena musela po pôrode prejsť očistným rituálom v kostole tzv. vádzkou a až potom sa mohla kontaktovať s verejnosťou, vychádzať z domu. Prevládala totiž viera, že ženské telo je v období tehotenstva v spojení s nečistými silami. Tabuizovanie tela tehotnej ženy sa udržalo do konca 90. rokov. Bolo nemysliteľné, aby tehotná žena prezentovala "svoj stav". Bola vylúčená z istých druhov činností, spojených predovšetkým so zábavou, teda jej reprezentačnou úlohou. Zdôvodňovalo sa to starostlivosťou o jej zdravie. Ani v médiách sa nemohli známe ženy ukazovať tehotné. V tomto smere "trochu" zamiešala karty Demi Mooreová a začiatkom 90. rokov jej akty vo vysokom štádiu tehotenstva vyvolali polemiku aj u nás.
O čom sa mlčí najväčšmi u mužov?
-- Sexualita sa neodtabuizovala na všetkých frontoch. Mohli by sme hovoriť o potencii, teda základnom prvku mužskej identity. Dá sa povedať, že neplodnosť a impotencia mužov je posledné veľké tabu, ktoré zasahuje život rodiny i spoločnosti.
Ktoré témy sa posúvajú na okraj záujmu v súčasnosti?
-- Téma umierania, choroby, starnutia. Nie sme zvyknutí vidieť zánik života, nedeje sa vedľa nás v rodine, nie sme s ním priamo konfrontovaní. A ani nechceme. Tak ako bolo v minulosti tabuizované telo, sexualita, dnes je to zánik života a smrť.
Je to dôsledok globalizácie či amerikanizácie?
-- Neviem, či to súvisí práve s amerikanizáciou. Skôr mám pocit, že sme vďaka inštitúciám oddelení od priamych konfrontácií so smrťou, starnutím, navyše existuje silný kult vitality, mladosti, dynamiky, akčnosti. Vezmite si reklamy na dôchodkové poistenie "aktívni v starobe". Bežne sa stáva, že proti hospicom a starobincom sa spisujú petície, nechcú ich v lokalitách, kde žijú malé deti. Chcú "deti", ale vlastne samých seba chrániť pred kontaktom so starobou, umieraním...
Kedysi bolo prirodzené, že deti sa dostávali do kontaktu so smrťou. Pravdepodobne to vyplývalo z toho, že pod jednou strechou žilo viac generácií...
-- Áno. Na Slovensku dodnes skôr platí pravidlo z rozprávky o troch grošoch, v ktorej sa hovorí o vzájomnej starostlivosti vrátane doopatrovania najstaršej generácie. V tomto sa odlišujeme od vyspelého Západu, kde sa väčšmi zdôrazňuje samostatnosť a jednotlivec sa stáva závislý od inštitúcií. To je paradox, oslobodil sa od rodinných väzieb a stal sa plne závislým od inštitúcií.
Aký je negatívny dosah "vyblokovania" témy staroby?
-- Neviem odhadnúť efekt... Je však nepochybné, že byť starým človekom je v dnešnej spoločnosti čoraz náročnejšie. Starobu rozdeľujeme na dve obdobia -- starobu sociálnu, teda keď je človek ešte aktívny, ale v rámci spoločenskému systému je mu pridelený status "dôchodcu" a na biologickú starobu, keď dožíva a je čím ďalej, tým väčšmi odkázaný na starostlivosť svojho okolia. Tá druhá fáza je problematická pre obe strany, aj pre tých, ktorí majú doopatrovať, aj pre tých, ktorí na doopatrovanie čakajú.