Zabudnite na našu šľachtu? Všetko je inak

Skutočnosť, že šľachtici na Slovensku neboli slovenského pôvodu, nehrá veľkú úlohu: šľachta nie vždy splývala s národnými celkami. Naopak, hranice etnické i zemepisné odjakživa prekonávala. Šľachtické rody sa správali a správajú podľa pravidiel, ktoré so záujmami jednotlivých národných spoločenstiev môžu a nemusia vždy ladiť. Devätnáste storočie, ktoré znamenalo definitívny koniec feudalizmu a počas ktorého sa sebaidentifikačné ambície národov upevnili a vykryštalizovali, zakorenilo viacero pochybných mýtov. Paradoxne, slovenskí vlastenci feudálnymi poriadkami síce opovrhovali, no zároveň podnietili vznik legiend o šľachte slovenského pôvodu. Príklad? Matúš Čák Trenčiansky, "pán Váhu a Tatier", ktorý bol údajne dobrým a spravodlivým feudálom.

Neberte nám Svätopluka
Túžba po slovenskej historickej elite bola veľká, a tak národní buditelia si bez väčších problémov osvojili predstavu, že veľkomoravské kniežatá -- Pribina a Svätopluk -- boli vlastne Slováci. Z toho, že rody týchto vladárov nemali pokračovanie, obvinili Maďarov. A tak vznikol mýtus o tisícročnej porobe. Horliví národniari však stále zabúdajú, že národ je "vynález" 19. storočia -- Európa takmer tisíc rokov vôbec neuvažovala v dimenziách národných celkov. Tisícročná poroba Slovákov sa často spája s prítomnosťou cudzej, predovšetkým uhorskej šľachty (Andrássyovci, Pálffyovci, Esterházyovci, Hunyadyovci). Kontrast medzi vládnucou aristokraciou, ktorá nemá slovenský pôvod, a samotným ľudom, zrejme tiež prispel k vzniku národného autostereotypu, podľa ktorého Slováci sú národ plebejský -- národ roľníkov a pastierov.

Veľkovýroba šľachticov
V roku 1998 vzniklo Aristokratické združenie Slovenska (AZS). V preambule jeho stanov sa píše: "Slovensko je jedinou európskou krajinou, kde úplne absentuje aristokracia ako spoločenská vrstva..." Pozor! Táto veta neznamená, že Slováci nemali svojich aristokratov, ale skôr upozorňuje, že komunistický režim aristokraciu takmer zlikvidoval "nielen fyzicky, ale aj morálne". Šľachtický stav bol na území dnešného Slovenska zrušený v roku 1918, takpovediac ruka v ruke so vznikom Československa. Postarala sa o to najmä súdobá atmosféra v spoločnosti, ktorú ovplyvnil pád monarchie a vytvorenie demokratického štátu. Podľa kniežaťa Juraja Radziwilla-Anoškina, súčasnej hlavy AZS, zákonu č. 61 z roku 1918 chýbala logika. Šľachtické privilégiá síce zrušil, ale zároveň ich v podstate priznal každému občanovi nového štátu. "Všetci občania mohli voliť i byť volení, voľne sa pohybovať, vlastniť ľubovoľné majetky, študovať, obchodovať i podnikať," píše knieža Radziwill-Anoškin v príspevku Erby, šľachtický register a občianske znaky, a dodáva: "V skutočnosti teda nešlo o zrušenie privilégií skupine občanov, ale o ich rozšírenie na všetkých občanov."

Erb od úradníka
Túžba byť šľachticom po roku 1989 medzi zbohatlíkmi značne zosilnela. Do módy prišlo vlastniť erb. Pri Ministerstve vnútra SR funguje Heraldický register. Prostredníctvom Heraldického kolégia na požiadanie ktoréhokoľvek občana udeľuje a vydáva "erbové listiny". Problémom je, že tieto listiny nápadne pripomínajú skutočné šľachtické erbové listiny, no so šľachtickým stavom nič spoločné nemajú! Zamestnanci Heraldického registra pravdepodobne usúdili, že šľachta u nás od roku 1918 vôbec nejestvuje -- bez ohľadu na fakt, že v demokratických štátoch západnej Európy dodnes existujú monarchie a kniežacie dvory. Potomkovia šľachtických rodov na Slovensku pritom úplne nevymreli. Na jednej strane sú to tí, ktorých predkovia po stáročia tu mali svoje panstvá, hrady a kaštiele, na druhej strane osoby, ktoré na Slovensku našli azyl. Jedných zastupujú vzdialení i blízki príbuzní Fesztyovcov, Koháryovcov či Thurzovcov... K tým druhým patria potomkovia aristokratov, ktorí utekali pred komunistickým terorom šíriacim sa v Rusku po roku 1917 -- sem môžeme zaradiť aj Oľgu Gálfyovú.

Od Napoleona k cestovke
Osudy jej rodičov boli, mierne povedané, dobrodružné. Matka pritom pochádzala zo slávneho rodu Borodinovcov, ktorí sa v roku 1812 pričinili o porážku Napoleona. Svetu dali aj významného skladateľa -- Alexandra Borodina, autora opery Princ Igor. Slečna Borodinová sa vydala za istého boľševika, ktorý prevzal jej priezvisko. Pred Stalinovými zástancami sa ukryli len na istý čas -- v Masarykovom Československu. Desiateho mája 1945 manžela pani Borodinovej príslušníci NKVD vypátrali a z Bratislavy odvliekli. V roku 1952 sa rodina dozvedela, že ho popravili. Pani Gálfyová je dnes na dôchodku. Dlhé roky pracovala ako turistická sprievodkyňa, so zájazdmi cestovala najmä do Sovietskeho zväzu. "So šľachticmi na Slovensku sa nestýkam," priznáva sa. "O aristokraciu sa nezaujímam a ani nikoho z týchto kruhov nepoznám. Dvakrát som sa pokúsila kontaktovať potomkov Borodinovcov v zahraničí, ale potom som to vzdala."

Kráľovstvo pod Tatrami
Trochu z iného súdka je príbeh kňažnej Márie Renáty Stillich von Kustra, prezidentky Slovenskej kráľovskej spoločnosti. Inak bývalá učiteľka slovenčiny a ruštiny, nemala s komunistami až také problémy ako väčšina aristokratov. Naopak, bola dokonca vlastníčkou straníckej knižky, ktorú aparátčikom vrátila až vtedy, keď sa jej znepáčili ich "nečestné" praktiky. Neskôr prešla do Viedne, odkiaľ sa potom dostala do Kanady, kde prežila desať rokov. Venovala sa tam štúdiu angličtiny, psychológie, svetových náboženstiev a joge. Po návrate do Košíc si zaumienila, že založí spoločnosť riadiacu sa princípmi rytierstva. Podľa nej si totiž kraj medzi Dunajom a Tatrami zaslúži vlastnú monarchiu. "Veď Slovensko malo pred 1 200 rokmi svojich kráľov," nechala sa verejne počuť.

Rytier, s. r. o.
Napriek vznešeným úmyslom svojej zakladateľky však Slovenská kráľovská spoločnosť postupne upadá. V čase svojho najväčšieho rozkvetu mala mať takmer tisíc členov. Jedným z prívržencov spoločnosti bol aj Tibor Mojš von Ludrova, ktorý sa hlásil k vysokopostaveným rakúskym, maďarským a nemeckým rytierom a mecenášov organizácie. "Šľachtické tituly pútajú pozornosť množstva podvodníkov," zhovievavo hovorí knieža Radziwill-Anoškin. "Šľachticom nemôže byť nik, kto nie je zaregistrovaný v medzinárodne uznávanom šľachtickom registri." AZS, ktorá je jedinou organizáciou tohto druhu v bývalom komunistickom bloku, má právo registrovať aj zahraničných predstaviteľov šľachty.
Mýty a skutočnosť
Dejiny rodiny Radziwill -- Anoškin -- Voroncov siahajú až do 12. storočia a sú spojené s bolgaro-kamskými povolžskými kniežatami a s litovskými bojarmi z rodu Radziwill. "Aristokracia môže byť dvojaká -- rodová a duchovná," prízvukuje knieža Juraj Radziwill-Anoškin, inžinier a vedec. Grécke slovo aristokratos znamená: najlepší z najlepších. Predstava, že šľachtici ľud utláčali, je veľmi skreslená, hoci by sa určite dali uviesť aj negatívne príklady. Väčšinou však platilo, že šľachtici pracovali pre verejné blaho, neprestajne sa vzdelávali a vzdelanie a kultúru podporovali a šírili. Povýšenie záujemcu do šľachtického stavu môže iniciovať člen Aristokratickej rady. O pridelení či odňatí šľachtického titulu môže rozhodovať len také knieža, ktoré má vlastný kniežací dvor a domáci rád. Založiť kniežací dvor môže okrem panovníkov len priamy potomok panovníckych dynastií. "Takisto musí byť knieža vlastníkom pozemku, nezáleží na tom, akého malého, môže to byť hoci aj štvorcový meter," vysvetľuje knieža Radziwill-Anoškin.

Titul pre Chudíka
Aristokratické združenie Slovenska sa pri vymenovaní nových šľachticov všetkých tradícií až tak striktne nepridržiava. Prihliada predovšetkým na osobné zásluhy jedincov, na ich vzdelanosť, kultivované vystupovanie, sebaobetavosť, nezištnosť, prínos pre verejné blaho. Napríklad hercovi Ladislavovi Chudíkovi udelili čestné členstvo za jeho činy a prejav. Mnoho ľudí si myslí, že byť šľachticom je česť, výsada, z ktorej nevyplývajú takmer nijaké záväzky. "Je to skôr súbor povinností, než česť. Šľachtic to nemá vôbec ľahké; musí mať silnú vôľu, vždy sa ovládať, a keď treba, odsunúť svoje súkromné záujmy," hovorí knieža Radziwill-Anoškin. Šľachtici na Slovensku sú podľa neho bohatí duchom a chudobní majetkom. "To však vôbec nie je na škodu veci, skôr naopak."