Aj keď končiacu vládu Mikuláša Dzurindu často označujú za pragmatickú a málo hodnotovú, podľa môjho názoru malo táto vláda aspoň v sociálnej oblasti a oblasti zamestnanosti veľmi jasnú a vyhranenú filozofiu a veľmi dôsledne sa jej držala.
Piliermi jej filozofického svetonázoru bola prísna pracovná etika, nástojenie na individuálnej zodpovednosti a zásluhovom princípe a v neposlednom rade silná nedôvera k blížnym vyjadrená zásadou, že ľudia kde len môžu zneužívajú nástroje štátu či štátom organizované formy kolektívnej ochrany.
Na tomto filozofickom názore je sporných viacero vecí, ale vo svojich dôsledkoch asi najrizikovejšou filozofickou črtou tejto vlády je, že sa uspokojila s hypotetickým (t. j. solídnymi analýzami nepodloženým) základom viacerých zásadných reforiem a pristupovala k spravovaniu krajiny ako k experimentálnemu filozofickému modelovaniu. Vláda nepreverovala, či je na Slovensku dosť príležitostí na to, aby občania mohli žiť podľa jej filozofických premís, čiže prácou si zaisťovať aktuálne živobytie, a tak niesť zodpovednosť za svoju ochranu v starobe, pri postihnutí či ochranu vlastných detí v prípade vlastnej smrti. Neopierala sa o seriózne analýzy, ale o rôzne dogmy, napríklad, že na Slovensku je práce dosť, len sa zrejme vykonáva načierno a kto chce pracovať, si prácu nájde, a že trh práce je samoplodivý (pracovné miesta tvoria pracovné miesta).
Testovanie experimentu je dlhodobé a správnosť alebo nesprávnosť jeho premís sa majoritnej populácii ukáže až po rokoch. Nesprávnosť a nespravodlivosť niektorých je zrejmá už dnes, ale nepripúšťame si to. Možno aj preto, že zasiahli majoritou neobľubované minority (drastické zníženie dávok im nepomohlo nájsť prácu, ktorá nie je) a časť ich existenčných problémov bolo dávno presunutých do kompetencie obcí, a tak ich nevnímame ako systémové zlyhanie, ale ako lokálne prieky, kultúrne zvláštnosti "iných ľudí" alebo ako dôkaz toho, že volanie po zodpovednosti a nedôvera k iným boli oprávnené. Týkajú sa aj mediálne neviditeľných súčasných a budúcich dôchodcov či invalidov z regiónov a ekonomických sektorov, v ktorých nebolo možné plniť zavedené meritokratické zásady a "zaslúžiť sa" o starobný dôchodok alebo o sirotský dôchodok pre vlastné deti.
Dôsledky experimentu opretého o dogmy sú menej viditeľné aj v dôsledku nášho vstupu do Európskej únie. Členstvo v únii zmäkčuje jeho dosahy aspoň dvoma spôsobmi: jednak prúdením finančných prostriedkov, ktoré sa používajú aj na sociálnu politiku vrátane motivačných sociálnych štipendií pre deti z nízko príjmových rodín a jednak otvorením pracovného trhu a rozšírením pracovných príležitostí. V akej miere pomáha práca v zahraničí k poklesu nezamestnanosti a rastu zamestnanosti na Slovensku, ktorý dokumentuje Štatistický úrad vo svojich prehľadoch, nevieme presne. Metodika EUROSTAT-u, ktorú používa, totiž pri skúmaní zamestnanosti neskúma osobitne, v akom štáte je pracovník zamestnaný, zaujíma sa len o sektor.
Mnohé veci sa dajú opraviť. Dajú sa zlepšovať zákony a dá sa zlepšovať prax ich prijímania a môže sa zlepšiť informovanie a zapájanie verejnosti. Veľmi ťažko sa však bude naprávať nedôvera k človeku ako takému, nechuť k solidarite s "cudzími" (solidarita bola premenovaná na trestanie úspešných) a nedôvera k štátu ako nástroju zlepšovania podmienok života, ktoré odchádzajúca vláda výdatne pestovala. Nehovorím, že vypestovala. Len nadviazala na po stáročia osvedčený zaťatý individualizmus slovenského sedliaka, ktorý sa musel spoľahnúť len na seba a najbližších a ktorý neznášal štát, pretože preňho neurobil nikdy nič dobré. A posilňovala ho. Touto vládou výdatne živená nedôvera voči druhým ľuďom a voči štátu môže dlhé roky blokovať dobré úsilia zaistiť slušný život ľudí v tejto krajine.
StoryEditor